Funny deň

Vstávanie bolo naplánované na ôsmu ráno. No ale skúste vytiahnuť Južanov z postele pred obedom. Pôvodný odchod sa posunul len o 15 minút, ale zato sme dostali prvé pripomienky k času. Vraj ich naháňame. Nuž mám pocit, že toto bol len začiatok pocitov želajúcich si pre nás niečo nepekné.

9:30 sme mali byť na stanici a mali sa k nám pridať ešte ďalší. You wish! By mi na to povedal kamarát. My sme meškali akademickú, Manželkini známi prišli až po nás a Bráškovci ešte neskôr.
10:40 sme mali mať autobus do Raja. Autobus sa nekonal. Situáciu si nevymyslíš. Ten autobus jazdí vždy... len v sobotu nie. Ale veď počkáme, možno pôjde. Nešiel.
11:00 nám ide vláčik. Zmena programu vyhradená. Ide sa vláčikom. Nasledoval šprint na vlakovú lebo lístky sme ešte nemali. Radu sme si vystáli, tlačiareň sa pokazila, tetuška nervózna a ja som si nervy riešila humorom. Odratávala som nám minúty do odchodu vlaku. Tetušku som tým vytočila ešte viac.
10:57 tlačiareň ešte stále nešla. To už mi nebolo vtipné. Naši stáli na nástupišti a čakali na nalodenie sa. Tetuška začala vypisovať nejaký náhradný lístok, ale keď zistila, že nejako to nestíha, dala nám naspäť peniaze a vraj povie o nás sprievodcovi. Skvelé. Nasledoval šprint na vlak číslo dva. Našťastie úspešný.

O niečo neskôr sme sa niekde vylodili. Čakalo nás šlapanie po asfaltke asi tak hodinu, kým len dôjdeme k areálu Slovenského Raja. No povedzte im to.. ani omylom. Rozhodli sme sa ani len náznakom im nedať najavo, čo za trasu je na nich prichystaná.

Prapôvodný plán, ktorý sme počas cesty menili bol: Suchá Belá, Kláštorisko a Prielomom Hornádu dole. Všetko asi tak na 5-6 hodín kráčania. Vychádzka pekná.. ale pre nás. Pre nich to bolo náročné. Avšak optimizmus na začiatku bol na mieste. Vraj „o tretej sme hore“. Časový sklz. O tretej sme boli asi tak v dvoch tretinách Suchej Belej.

Vstup bol krásny, za 40 korún aj s poistením. Tak toto bolo moje štvrté. „Keď sa mi niečo stane, odškodné bude štvornásobné?“ Kráčali sme hore prúdom potôka po vyrobených chodníkoch. My lepšie obutí aj po vode, ony horšie obuté po chodníku. Križovať vodu sme im pomáhali výberom najlepšej cesty a pridržiavaním, keď stúpali po mokrých kameňoch a drevách. Moje očakávanie z predošlého dňa, ktorá sa strepe, naplnil neočakávane Bráško2. Buchot, šľapot a už sa zbieral zo zeme. Začala 25% nehodovosť, straty našťastie nie. Nič zlomené, ide sa ďalej.
Babám sa tá cesta páčila. Preskakovali potok, štverali sa po miernych skalkách, kráčali po drevených mostoch. Príroda nádherná, tempo bolo pozvoľné, dokonca ani zastávok sme nemali veľa. Kým sme nedošli k prvým rebríkom. Hrôza u Joany bola viditeľná, naproti tomu, ostatné boli nejako zmierené so životom. Možno sa niektorá aj tešila. Rady tipu: kráčajte pomaly, pevne sa držte, nechávajte odstupy boli dosť namieste. Nemali na výber. A ide sa! Išlo im to dobre. Ani jedna sa nezrúbala. Čo sa nedá povedať o našich. Z tajných zdrojov viem, že Bráško1 sa mierne pošmykol na nejakom rebríku hneď na začiatku. Ďalšie percentá.
Úspešne sme prekonali prvý úsek. Aj keď, priznám sa, chvíľami som sa bála či toho nie je na ne moc. Predsa len kráčať po šmykľavom dreve, keď pod vami hučí voda, chodiť po kovových stupačkách pribitých do skaly a držať sa len reťazí nie je predstava o bezpečí. Čakali nás ďalšie... späť sa už nedalo, museli ísť dopredu.

Rebríky, skaly, úžiny, stupačky, reťaze, mosty, vodopády.
Strach, úľava, obava, únava, rezignácia.

Otázka „Už sme hore?“ a „Koľko ešte?“ bola vyslovená veľakrát.
Odpoveď „Ešte chvíľu“ a „Cieľová rovinka“ tak isto.
Zvládli to! Hore sme si dali oddych a baby sa stále smiali... mám pocit že od únavy a rezignácie. Nasledovala porada a rozhodnutie skrátiť trasu. Jednak bolo veľa hodín, jednak mali toho dosť. A to nás ešte čakala cesta dole.

Dole sa šlo napodiv veselo a bez reptania. Bráško1 blbol za všetkých. Zahraničné žili filmom Pán prsteňov. Vraj prírodou sa to podobá. Došlo to až k daniu si prezývok podľa spomínaného filmu. Hobiti, Gandalf a Aragorn. Keď ony boli tí dobrí, kto asi tak bol tí zlí?

Siedme presviedčanie... štiav alebo kyslička. Celú cestu dole som ju hľadala. Hora bola na to dobrá, tak sa mi to podarilo. Zelená rastlinka, príšerne kyslá. Pozerali sa na mňa ako keby som bola šialená. Že toto majú ochutnať? Odhodlali sa iba Španielky. Bodujú... 
Osme presviedčanie... živica zo stromov. To sme nechutnali, len som im to ukázala. Pozerali na mňa, či to myslím vážne.
Deviate presviedčanie... Slováci stáli pri nejakom smriečku a neviem či obžúvali mladé ihličie. Hneď som sa ujala vysvetľovania. Aj toto sa dá jesť. To už zákonite nasledovala otázka: „Here in Slovakia, are you eating everything? Are you OK?“ Skosilo ma do kolien. Chúďatá... tak toto si mysleli. Šibnutí Slováci žerú čo vidia. Nasledovalo vysvetlenie a myslím, že ma celkom pochopili. Mne, decku vychovanému v horách, to všetko neprišlo čudné. Ale im áno.

Moje dvojdňové obavy sa nakoniec vyplnili. Liliana sa natiahla na zemi. Chvalabohu sa jej nič nestalo. No úspešne zavŕšila 25% nehodovosť. Tak aj toto sme splnili a môžeme finišovať.

Po dojazde dole boli poloumreté a schopné len sa vyvaliť na lavičku. Nemali sme silu ich ešte ťahať hodinu na vlak a potom dom. Šikovní Bráškovci zohnali autíčka.

A večer na diskotéku... tak toto bolo dosť otázne.

Disco sa normálne vážne konalo. Bola som presvedčená, že dievčatá zaľahnú a pošlú nás aj s celým SEP programom do horúcich pekiel.

Miesto toho sme sa nalodili na električku do Tatier... mám pocit že poslednú asi tak okolo 22:27. Krásavice vyobliekané a vysmiate. Boli strašne zlaté. V Smokovci som im sľúbila odmenu. V kabelôčke som trieskala so sebou fľašu fernetu. Lenže do baru nás s ním nepustia a ja ho odmietam nosiť alebo nedajbože niekde nechať.

Homeless stavy sme ešte neskúšali. Pri kvetináčoch s kvietkami, kruh ľudí, jedna fľaša a ide sa. Hovorím tomu „stretneme sa na infekčnom“. Trvalo nám asi len 10-15 minút kým sme ju dorazili. Mierne vysmiati a mierne veselí sme si to rezli do baru. Tam nás už nervózne očakával zvyšok osadenstva z Popradu v skladbe: Bráškovci, Snúbenica, Kamarátka a Šéf. Meškali sme.. no ale keď nás Bráško1 uvidel, nejako mu bolo jasné čo je s nami.

Babeny došli, objednali a sadli. No paráda a je to tu. Ak budú takto sedieť celý večer tak ma asi porazí. Dostavil sa asi pud sebazáchovy a strach z cudzieho prostredia a skrotli. Teraz s odstupom času viem, že mapovali terén 

Po niekoľkých drinkoch a kombináciách po ktorých by som ja už ležala pod stolom to roztočili. Kreácie to boli neopísateľné. Za zmienku ale stojí Júliino tancovanie pri DJ-ovom pulte a Maríino s Bráškom1. Aj sám zostal zaskočený. A taktiež páry aké tam vytvorili... ani mňa nevynechali. Skončila som s Júliov a pri snahe o sambu.
Odchod na dva turnusy. Manželia s Taniou a Joanou okolo druhej. Ostatok sa nedal zahanbiť a boli by to ťahali až do umretia. Ale nie ich... ale môjho. Museli sme ich vážne zhaltovať a niekedy pred štvrtou nad ránom som ich donútila kapitulovať a nasadnúť do taxíka. Volám ich nezmar zelený.