Rozhodnutie

Je úžasné ako rýchlo dokáže človek zmeniť svoj život.. Za pár chvíľ, za pár okamihov. Stačí sa len rozhodnúť.

Občas síce to rozhodnutie dlho odkladáme, presviedčame samých seba o tom že to nie je nutné. Ale časom.. časom človek príjde na to, že zmeny sú nevyhnutné. A keď ich neurobíme dobrovoľne, tak to pôjde nasilu lebo niečo, niekto nás to donúti urobiť. 

Rozhodnutie padlo.. zmena sa začala a pomaly sa prevaľuje do skutočnosti. Vytláča ma zo starých zabehaných koľají a núti ma nájsť si nové cesty. Do istej miery je to osviežujúce, do istej miery to naháňa strach, neistotu. Keď sa konečne dokážem odlepiť od malicherností na ktoré sa človek postupne naväzuje, otvoria sa mu oči a nové výhľady, nové pohľady na svet.

Hor sa v ústrety novým výzvam.. novému životu, novej mňa :)

Filozofia

Vedie sa ťažká filozofická debata... niečo na spôsob: "Čo bolo skôr? Vajce alebo sliepka?" alebo "O nesmrteľnosti chrústov."

Začalo sa to prežitým a skončilo skôr ako si človek uvedomí, čo sa s ním deje. Ide o pocity. Skoro ako na húsenkovej dráhe, ktorá je v podstate ako život. Ale o tom inokedy.

Čo je lepšie? Zažiť niečo úžasné a potom ten pocit stratiť alebo nikdy nevedieť o čom druhý vlastne hovoria?

Obhajoba názorov sa začala... debata 1+1.
Načo máme zažiť niečo pekné a potom o to prísť. Veď o čom to je, keď nám nie je dopriate vychutnať si to dokonca. Jednoducho príde strih a ... koniec.
Načo vyliezť až na vrchol keď potom zákonite nasleduje pád. A ten je veľmi bolestivý.

Pretože často krát sa presne toto stáva. Pretože peklo je ukryté presne uprostred raja.

Hovorí sa sladká nevedomosť.

Ale si si tým istá? Veď keď si nezažila, nemáš pocit, že ti niečo chýba? A zrazu, keď zažiješ aj na malú chvíľku raj, vieš že presne toto je to pravé orechové. Že presne toto ti stále chýbalo.

Áno, ale na čo to je dobré?

To je život... aby si vedela že žiješ.

Sama

Po dlhej dobe som dnes sama.
Sama so svojimi myšlienkami, pocitmi, názormi.
Sama so sebou..

Ani by som neverila aký je to úžasný pocit v tejto ubehanej nešťastnej dobe. Počúvať samú seba bez prerušovania hlukom sveta. Nie že by tam nebol.. len som ho nepúšťala do svojich uší a do svojho vedomia.

Len tak sa prejsť po meste. Vykračovať si z nohy na nohu. Pozerať sa na ľudí šinúcich sa okolo v príšernom tempe. Už ani oddychovať sa nedá pomaly..
Teda dá sa všetko.. ale už sme to zabudli. Po robote behom na nejakú záujmovú činnosť, aby človek nebol out, večer ešte trošku home-office, lebo nároky a vlastný kariérny rast nám za to stojí. A čo tak na chvíľočku zastať a nadýchnuť sa. Počúvať sa a porozmýšlať.. 

Tak som dnes zastala uprostred námestia náhliacich sa ľudí a zhlboka sa nadýchla..

Učiteľka

Stretla som v robote učiteľku zo základnej školy. Nikdy ma neučila, nebola mi triednou. Možno nanajvýš niekedy niečo suplovala ale ja si ani nepamätám čo učila, nepamätám si jej meno. Dokonca som si ani nebola istá či je učiteľka až kým som sa jej na to neopýtala.

Ona si ma pamätala.. Vraj si pamätá moje oči a môj úsmev..

Toľko tvárí, toľko očí, toľko detí im prejde popod ruky. A pani učiteľky si pamätajú.

Zvyk

Ako dlho potrebuje človek na to aby si zvykol?
Mesiace? Roky?.. A čo takto pár hodín? Alebo minút!.. Je to možné?

Na dobré sa ľahko zvyká.. ako hovorili starší.

Na vôňu borovíc a praskanie ohňa.
Na zakrútenú hlavu vo víre tanca.
Na pocit bezpečia.
Na chvíľky bezstarostnosti, ktoré rýchlo uplynú.
Na porozumenie.

Sviečka

Dnes, keď sa zotmie, zapálim sviečku...
Budem sa

• vyhrievať v jej teple, 
• kochať v jej svetle, 
• skývať v jej tieňoch, 
• žiť v jej plameni..

Expired heart