Zistenie

Nedokážem to... :)

Veď mimoexistenčné aktivity robia môj život úžasným. A toho sa vzdať nechcem.

Ani mi dlho netrvalo, prísť na to. Tak mi držte palce nech mi nepadne na hlavu tá kopa vraj dôležitých vecí, ktoré nejako nestíham doťuknúť.

Koľajnice

Odsúvam mimoexistenčné záležitosti na vedľajšiu koľaj. Zachovávam len základné pudy a potreby ako napríklad dýchanie a metabolizmus.

Život mi prerastá cez hlavu.

Stanovujem priority... nádych... výdych... nádych.. výdych..

Funny deň

Vstávanie bolo naplánované na ôsmu ráno. No ale skúste vytiahnuť Južanov z postele pred obedom. Pôvodný odchod sa posunul len o 15 minút, ale zato sme dostali prvé pripomienky k času. Vraj ich naháňame. Nuž mám pocit, že toto bol len začiatok pocitov želajúcich si pre nás niečo nepekné.

9:30 sme mali byť na stanici a mali sa k nám pridať ešte ďalší. You wish! By mi na to povedal kamarát. My sme meškali akademickú, Manželkini známi prišli až po nás a Bráškovci ešte neskôr.
10:40 sme mali mať autobus do Raja. Autobus sa nekonal. Situáciu si nevymyslíš. Ten autobus jazdí vždy... len v sobotu nie. Ale veď počkáme, možno pôjde. Nešiel.
11:00 nám ide vláčik. Zmena programu vyhradená. Ide sa vláčikom. Nasledoval šprint na vlakovú lebo lístky sme ešte nemali. Radu sme si vystáli, tlačiareň sa pokazila, tetuška nervózna a ja som si nervy riešila humorom. Odratávala som nám minúty do odchodu vlaku. Tetušku som tým vytočila ešte viac.
10:57 tlačiareň ešte stále nešla. To už mi nebolo vtipné. Naši stáli na nástupišti a čakali na nalodenie sa. Tetuška začala vypisovať nejaký náhradný lístok, ale keď zistila, že nejako to nestíha, dala nám naspäť peniaze a vraj povie o nás sprievodcovi. Skvelé. Nasledoval šprint na vlak číslo dva. Našťastie úspešný.

O niečo neskôr sme sa niekde vylodili. Čakalo nás šlapanie po asfaltke asi tak hodinu, kým len dôjdeme k areálu Slovenského Raja. No povedzte im to.. ani omylom. Rozhodli sme sa ani len náznakom im nedať najavo, čo za trasu je na nich prichystaná.

Prapôvodný plán, ktorý sme počas cesty menili bol: Suchá Belá, Kláštorisko a Prielomom Hornádu dole. Všetko asi tak na 5-6 hodín kráčania. Vychádzka pekná.. ale pre nás. Pre nich to bolo náročné. Avšak optimizmus na začiatku bol na mieste. Vraj „o tretej sme hore“. Časový sklz. O tretej sme boli asi tak v dvoch tretinách Suchej Belej.

Vstup bol krásny, za 40 korún aj s poistením. Tak toto bolo moje štvrté. „Keď sa mi niečo stane, odškodné bude štvornásobné?“ Kráčali sme hore prúdom potôka po vyrobených chodníkoch. My lepšie obutí aj po vode, ony horšie obuté po chodníku. Križovať vodu sme im pomáhali výberom najlepšej cesty a pridržiavaním, keď stúpali po mokrých kameňoch a drevách. Moje očakávanie z predošlého dňa, ktorá sa strepe, naplnil neočakávane Bráško2. Buchot, šľapot a už sa zbieral zo zeme. Začala 25% nehodovosť, straty našťastie nie. Nič zlomené, ide sa ďalej.
Babám sa tá cesta páčila. Preskakovali potok, štverali sa po miernych skalkách, kráčali po drevených mostoch. Príroda nádherná, tempo bolo pozvoľné, dokonca ani zastávok sme nemali veľa. Kým sme nedošli k prvým rebríkom. Hrôza u Joany bola viditeľná, naproti tomu, ostatné boli nejako zmierené so životom. Možno sa niektorá aj tešila. Rady tipu: kráčajte pomaly, pevne sa držte, nechávajte odstupy boli dosť namieste. Nemali na výber. A ide sa! Išlo im to dobre. Ani jedna sa nezrúbala. Čo sa nedá povedať o našich. Z tajných zdrojov viem, že Bráško1 sa mierne pošmykol na nejakom rebríku hneď na začiatku. Ďalšie percentá.
Úspešne sme prekonali prvý úsek. Aj keď, priznám sa, chvíľami som sa bála či toho nie je na ne moc. Predsa len kráčať po šmykľavom dreve, keď pod vami hučí voda, chodiť po kovových stupačkách pribitých do skaly a držať sa len reťazí nie je predstava o bezpečí. Čakali nás ďalšie... späť sa už nedalo, museli ísť dopredu.

Rebríky, skaly, úžiny, stupačky, reťaze, mosty, vodopády.
Strach, úľava, obava, únava, rezignácia.

Otázka „Už sme hore?“ a „Koľko ešte?“ bola vyslovená veľakrát.
Odpoveď „Ešte chvíľu“ a „Cieľová rovinka“ tak isto.
Zvládli to! Hore sme si dali oddych a baby sa stále smiali... mám pocit že od únavy a rezignácie. Nasledovala porada a rozhodnutie skrátiť trasu. Jednak bolo veľa hodín, jednak mali toho dosť. A to nás ešte čakala cesta dole.

Dole sa šlo napodiv veselo a bez reptania. Bráško1 blbol za všetkých. Zahraničné žili filmom Pán prsteňov. Vraj prírodou sa to podobá. Došlo to až k daniu si prezývok podľa spomínaného filmu. Hobiti, Gandalf a Aragorn. Keď ony boli tí dobrí, kto asi tak bol tí zlí?

Siedme presviedčanie... štiav alebo kyslička. Celú cestu dole som ju hľadala. Hora bola na to dobrá, tak sa mi to podarilo. Zelená rastlinka, príšerne kyslá. Pozerali sa na mňa ako keby som bola šialená. Že toto majú ochutnať? Odhodlali sa iba Španielky. Bodujú... 
Osme presviedčanie... živica zo stromov. To sme nechutnali, len som im to ukázala. Pozerali na mňa, či to myslím vážne.
Deviate presviedčanie... Slováci stáli pri nejakom smriečku a neviem či obžúvali mladé ihličie. Hneď som sa ujala vysvetľovania. Aj toto sa dá jesť. To už zákonite nasledovala otázka: „Here in Slovakia, are you eating everything? Are you OK?“ Skosilo ma do kolien. Chúďatá... tak toto si mysleli. Šibnutí Slováci žerú čo vidia. Nasledovalo vysvetlenie a myslím, že ma celkom pochopili. Mne, decku vychovanému v horách, to všetko neprišlo čudné. Ale im áno.

Moje dvojdňové obavy sa nakoniec vyplnili. Liliana sa natiahla na zemi. Chvalabohu sa jej nič nestalo. No úspešne zavŕšila 25% nehodovosť. Tak aj toto sme splnili a môžeme finišovať.

Po dojazde dole boli poloumreté a schopné len sa vyvaliť na lavičku. Nemali sme silu ich ešte ťahať hodinu na vlak a potom dom. Šikovní Bráškovci zohnali autíčka.

A večer na diskotéku... tak toto bolo dosť otázne.

Disco sa normálne vážne konalo. Bola som presvedčená, že dievčatá zaľahnú a pošlú nás aj s celým SEP programom do horúcich pekiel.

Miesto toho sme sa nalodili na električku do Tatier... mám pocit že poslednú asi tak okolo 22:27. Krásavice vyobliekané a vysmiate. Boli strašne zlaté. V Smokovci som im sľúbila odmenu. V kabelôčke som trieskala so sebou fľašu fernetu. Lenže do baru nás s ním nepustia a ja ho odmietam nosiť alebo nedajbože niekde nechať.

Homeless stavy sme ešte neskúšali. Pri kvetináčoch s kvietkami, kruh ľudí, jedna fľaša a ide sa. Hovorím tomu „stretneme sa na infekčnom“. Trvalo nám asi len 10-15 minút kým sme ju dorazili. Mierne vysmiati a mierne veselí sme si to rezli do baru. Tam nás už nervózne očakával zvyšok osadenstva z Popradu v skladbe: Bráškovci, Snúbenica, Kamarátka a Šéf. Meškali sme.. no ale keď nás Bráško1 uvidel, nejako mu bolo jasné čo je s nami.

Babeny došli, objednali a sadli. No paráda a je to tu. Ak budú takto sedieť celý večer tak ma asi porazí. Dostavil sa asi pud sebazáchovy a strach z cudzieho prostredia a skrotli. Teraz s odstupom času viem, že mapovali terén 

Po niekoľkých drinkoch a kombináciách po ktorých by som ja už ležala pod stolom to roztočili. Kreácie to boli neopísateľné. Za zmienku ale stojí Júliino tancovanie pri DJ-ovom pulte a Maríino s Bráškom1. Aj sám zostal zaskočený. A taktiež páry aké tam vytvorili... ani mňa nevynechali. Skončila som s Júliov a pri snahe o sambu.
Odchod na dva turnusy. Manželia s Taniou a Joanou okolo druhej. Ostatok sa nedal zahanbiť a boli by to ťahali až do umretia. Ale nie ich... ale môjho. Museli sme ich vážne zhaltovať a niekedy pred štvrtou nad ránom som ich donútila kapitulovať a nasadnúť do taxíka. Volám ich nezmar zelený.

SEP detiská v Tatrách

SEP je Student´s Exchange Program s ktorým sa hráme už druhý rok. V princípe ide o to, že dôjdu nejaké detiská zo zahraničia na Slovensko a nejaké naše detiská idú pre zmenu von. Koná sa program, koná sa nejaká robota, koná sa nejaké mecheche.

Zahraničné zloženie: Kanaďanka Tania, Španielky María a Julia, Portugalky Liliana a Joana
Slovenské zloženie: Manželia, Bráško1 a ja

Piatok
5:27 miestneho času... vláčik IC Kriváň vyráža z Bratislavy a naberá smer Poprad Tatry. Ranné vstávanie bolo dosť zaujímavé. Tvárime sa všetci vysmiato ale aspoň ja si v duchu myslím, že prizabijem toho, koho toto bol nápad. Po úspešnom nalodení sa a popresádzaní sa, vyrážame s bráškom1 do jedálenského vozňa. Po nejakom špekulovaní padla voľba na omeletu a keďže nik nevie čo v tom bolo, tak aj dezinfekcia musí byť :)
Prvé presviedčanie... Manžel doniesol koláč od babky. U báb pohľad nedôvery a v zápätí odhodlanie ochutnať. Mňam...
Počiatočné nadšenie z výletu opadlo a nastúpila únava. Skoro všetci odpadli do spánku. Ja som si užívala cestu s hudbou v ušiach.

10:40 približne... úspešne sme sa vylodili na rozbitej stanici v Poprade. Veľmi zvláštne pocity sa dali čítať v očiach zahraničných. Tak ako boli nadšené z vlaku, tak boli šoknuté zo stanice. Ale to sa spraví.
Nasledovalo niečo v zmysle a poradí... zgrupiť sa na jednom mieste, ísť kúpiť lístky dom a na električku, zbúchať akčný plán na teraz, prezliecť sa, zbaliť potrebné do Tatier, dať veci do úschovne a navigovať celú grupu na nástupište. Všetko sa odohrávalo na stanici. Pobehovali sme tam ako besní, ale nejako to nikoho nerozladilo. Pomedzi všetko sme ešte stihli v angličtine premenovať tatranské svište na bobrov a pribrať do slovenskej zostavy Skokana, ktorý sa mi akčne začal predstavovať po anglicky ako jedinej Slovenke zo šiestich báb, ktoré nepoznal.

Turisticky nevyzbrojení smerujeme do Starého Smokovca.
Prvá zastávka: obchod so žinčicou a korbáčikmi.
Druhé presviedčanie... žinčica. Úspech sme zožali, baby ochutnali. Bolo to uzavreté, že zaujímavá chuť. Ale opakovanie sa asi konať nebude. Aké dôsledky to malo som radšej nezisťovala.
Tretie presviedčanie... korbáčiky. Môže byť.
Druhá zástavka: Nejaká cukrárnička. Nastal útok na kávu a koláče. Ale keďže si nekúpia to, čo nevedia čo je, nastal čas prekladania. Murphyho zákony fungujú neustále a ako na potvoru si nespomeniete na správne slovíčka. V stave zúfalstva sme to zobrali cez latinčinu a kreslenie gaštanov na papierový obrúsok.

Okolo 13:00 vychytili sme sa pešo na Hrebienok. Už sme ako český turisti. Všetci z kopcov schádzajú a my ešte len začíname. (Kde iný končia, my začíname) Vydriapať sme sa vydriapali, len baby chvíľami fučali.. a čo budú robiť zajtra?! Výhľad krásny a do ďaleka a bez irónie to myslím :)
Štvrté presviedčanie... hrachová polievka a haruľa. Odvážne dievčatá... každá aspoň ochutnala a podaktoré aj papali.
Že kam ideme ďalej? Studenovodské vodopády. Tak hor sa... páčilo sa všetkým. Vytešovali sa ako malé deti a ja s nimi a skoro na čele. Voda sa trieštila na skalách a dokonca aj slnko zasvietilo. Voňalo tam horou a vlhkom. Po ceste som síce čakala, ktorá sa strepe na tých skalách ale zvládli to a dokonca aj María so zlomeným prstom na nohe, čo nám len tak mimochodom zabudla povedať.
Piate presviedčanie... čučoriedky. Vydriapala som sa kúsok mimo chodníka a našla túto našu fialovú maškrtu. Keď oni sa na mňa začínajú nejako neveriacky pozerať! Ale keď videli že ja „to“ jem, tak pristali. Ešte stále všetky.
Cestou naspäť sme natiahli nohy. Nejako sa začínalo zaťahovať. A keďže sme za každú prču.. z Hrebienka dole sa ide na kolobežkách! Helmy, chrániče na kolená a lakte, hajlajterová vesta (pripadala som si v nej ako smetiar) a inštrukcie. Pripraviť sa, nezabiť sa... štart.
Ako spoznáte vysmiateho amatérskeho kolobežkára? Má štrk a ihličie vrazené do ksichtu... Ale nie, zdravo sme došli ale vysmiaty sme boli, to je fakt.

Konečne smer Spišská Sobota, kde máme bývať. Berie sa batožina, sadá sa do taxíkov a ide sa. Domček pri kostole na námestí s krásnymi izbami. Lepšie byť nemohlo.
Šieste presviedčanie... pirohy plnené bryndzou so smotanou a slaninou. Nuž z dôvodu nesedenia pokope sa okruh chutnačov zúžil. Ale opýtané si dali. A dokonca na druhý deň aj dobrovoľne na večeru.

21:00 bowling v dedinke Veľká. Pridali sa ku nám aj najstaršia Sestra a Kamarátka. Dve dráhy a dorazenie sa po celom dni. Dosť zábava. Lietalo mi to chvíľami zo strany na stranu. A nie len mne. Zvalili sme to na ťažké gule a krivé dráhy. Ale keď Kamarátka nahrala vysoko cez 100, museli sme si uznať vlastnú grambľavosť, amatérstvo a únavu. Teda aspoň u mňa to bola táto kombinácia v nejakom poradí. Dúfam, že opačnom.

Do postele som mierne odpadla. Vravím tomu kóma. A to bolo tak dobre po polnoci. A to nás čaká funny deň.

Lov na Bažanta - fáza 2.

Po príchode do tábora sme sa hromadne vyvalili na zem. Vykutrali sa špekačky a za mierneho podplatenia prítomných mužíkov prítomnými žienkami sa začalo opekať. Do toho sme mali zvukové kulisy od Chip&Dale družstva. Záchvaty smiechu a výkriky pri prechode potôkom a hode teniskou boli pochopiteľné.

Konečne všetci pokope. Drúlali sa minerálky, opekalo sa, fotilo sa ostošesť. Tráva sa vyťahovala z horčice a z topánok. Špekačky sa vyťahovali z pahreby. Všetko sa ocitlo omylom nesprávnom mieste.

12:aj dajaké drobné... vraj sa máme nejako zabaviť. Idú pripraviť druhé kolo.
Čo? Ešte?! Tak fajn... rezignácia prekombinovaná špekuláciou o bojkotovaní druhého kola a hmotnej podstate pokladu.
Boli preč vyše hodiny. Občas došli, skontrolovali nás, zobrali nejaké kolíky, sekeru alebo iné náčinie.

Chip&Dale zatiaľ spali alebo sa kúpali na slnku a neskôr aj v potoku. Náš Šéf tímu mal okolo seba svoj hárem, ktorý ho poctivo obťažoval, k čomu sa neskôr pridala aj Sestra2. Nedali sme mu spať. Trávu sa mu pchala do šiltovky, šteklili sme ho, dávali sme mu šišky do podrážok na teniskách. Ale potom dostal aj masáž. Takú naozajstnú... ako odškodné.

Druhé kolo začína. Časový sklz sa ignoruje.

Guru nás pre zmenu čakal pod obeliskom. Nasmeroval nás do vysokej trávy, že hľadajte bielu tubu s mapou. Vtipný! Šéfe sa toho chopil a našiel. Len vybrať sme ju potom nemohli. Dodala by som ju ako obrázok, len nejaký dobrák ju hodil do ohňa, keď už bolo po všetkom.

Stanovisko 1) Na druhej strane kopčeka, kde bol tábor, pri sútoku dvoch potôkov. Tak hor sa... Tam nás čakal Bráško2. S chodúľami. „Prejdite na chodúľoch na druhú stranu potoka bez toho, aby ste sa do neho strepali.“ Nácvik možný. Šéf a ja sme to zvládli. Nerozlučná si nechcela zamočiť tenisky, tak padla do potoka v topánkach. Mojich. Snúbenica to riešila naboso. Umyla si nôžky.

To sme ešte nevedeli, že cez tie potôky pôjdeme ešte stokrát.

Stanovisko 2) Na druhej strane kopčeka, kde bol tábor, trošku ďalej ako bol Guru. Tam nás čakal Bráško1. Vraj s lyžami.
Vysvetlím: Dve dosky, na každej strane a v strede s upevneným špagátom.
Lyžuje sa spôsobom: Traja ľudia sa postavia na dosky, špagáty do rúk a synchronizovane dvíhajú nohy a dosky pomocou špagátov a postupujú vpred. „Prejdite na lyžiach danú trasu vyhradenú kolíkami v čo najkratšom čase a bez toho aby ste sa strepali.“ Čo mali s tými pádmi? No nič.. trasa ako na vodičáku. Pomedzi kolíky dopredu, dozadu, voľakde sme cúvali, parkovali a do cieľa. Nácvik bol možný ešte v tábore. Prítomné slečny swište majú vodičák, tak sme sa do toho pustili. Základom bolo zladiť sa, nezapliesť sa do trávy a do špagátov. Súťaž bez ujmy. Len pri nácviku som padla zadkom do bodliakov. Ale pśśt..  to nikto nevie.

Stanovisko 3) Že by na druhej strane kopčeka, kde bol tábor a ešte kúsok ďalej? Ešte že boli po ceste maliny. Tam čakal Snúbenec. S pavučinou. 3x2 otvory vyrobené so špagátu medzi stromami, pričom najnižšie tri vo výške cez jeden meter. „Prejdite na druhú stranu pavučiny bez toho, aby ste sa jej dotkli.“ Ďalší vtipálek! Tak sa začalo vymýšľať koho, kade a ako. Skončilo ta asi tak, že každý bol za pomoci Snúbenca zdvihnutý a podľa chuti, hlavou alebo nohami napred, prestrčený cez oká pavučiny.

Stanovisko 4) Napodiv len pár metrov od trojky. Bráško2 a nôž. „Zabodnite nôž do stromu, pričom musí byť vyrobená ľudská pyramída najmenej z troch členov.“ Čo mali vtipnú kašu na raňajky?! Ale mali medzery v požiadavkách. Chcela som to trošku obísť. Sadneme si všetci na zem a na seba a bude to. Neprešlo mi to.. vraj špekulujem. Pyramída v zložení: Šéf, Snúbenica, Nerozlučná. Hore sa dostali, Snúbenica si orýpala čielko o strom ale nôž nepadol nikomu na hlavu ani na nohu. Len sme nedomysleli ako dolu. Chvíľkovú paniku vystriedal smiech, keď sa nám to nejako podarilo a všetci boli nohami na zemi.

Stanovisko 5) Niekde v tom chriaští a bodľačí čaká Guru na strome. Ale najskôr cez potôk. Jeden po lávke, jeden po vlastných. Guru zo stromu zavelil: „Na lúke je fľaša s vodou. Oblečte si rifle čo sú pod stromom a doneste mi v hrnčeku vodu.“ Easy, nie? Nie! Áno bolo tam štvoro riflí, ale boli zošité vonkajšími švíkmi dokopy. Nastáva fáza obliekania... Všetci nohavice na členky a až potom vyššie. Fáza ladenia chôdze... začínajú vonkajšie nohy a úplný stred. A ide sa! Išlo nám to ako na promenáde v meste. Vodou sme mali poliať strom. No houby milý Guru. Najskôr sme sa napili.

A Guru potom veľkoryso vymenil všetky naše získané guličky za info o poklade. Vraj v potoku pod čečinou. No nezhodili by ste ho z toho stromu?

Tak späť. Topánky dolu a hľadá sa. Snúbenec sa zľutoval. Vraj je to hodne vyššie. Informácia hodnotná. Poklad sa našiel. Každý získal tri plechovky piva. Najväčšiu radosť mali nekonzumenti piva.

Návrat do tábora cez potôk, doškriabaní, hladní ale šťastný ako Vianoke. Chip&Dale našli poklad v závese za nami. Konal sa útok na špekačky a zavládlo všeobecné veselie. O niečo neskôr bolo zmiernené búrkou a čakal nás ďalší prechod cez potôk.

Povolené straty 25% neboli splnené.

Hlásenie: Akcia „Lov na Bažanta“ ukončená. Bažant bol nájdený a vypitý.

Lov na Bažanta

Som za každú haluz.. preto keď mi pred víkendom padol jeden plán, hneď sa našla alternatíva dva. Trošku narýchlo, trošku nečakane (pre mňa aj organizátorov) som sa ocitla v Poprade. Akcia sa volala "Lov na Bažanta".

V piatok vecer po 6,5 hodinách cestovania s prestávkou a menšími problémami som sa ocitla v hlavnom stane organizátorov. Bráško1, Bráško2, Guru a Snúbenec. Kuli pikle, tak mne a ešte jednej účastníčke vymysleli nejakú robotu. Spať sa šlo kolo druhej v noci.

Sobota. Deň "D". Akcia sa začína.
5:50 zvoní budík... Samozrejme, že toho, koho zobudiť mal až tak nerozhádzal. Zato ja som bola hore hneď.
6:25 bolo rušno ako na stanici. Ľudia pobehovali hore-dolu, balili sa veci, odnášalo sa do auta. Ja som sedela v kuchyni s kolenami pod bradou a pariacou sa kafou v rukách, s výrazom "bojím sa čo bude ale mňa nerozhádžete".
8:00 raz na stanici. Z predpokladaného počtu okolo 25 ľudí nás bolo 8. Ale ešte furt dobré. Organizátori neboli v prevahe. Rozdelenie do družstiev, zvolenie šéfa grupy, losovanie mapky. Na konci dňa sme sa aj ako družstvá pomenovali. Swište verzus Chip&Dale.

Swište: Nerozlučný (šéf), Nerozlučná, Snúbenica a ja
Chip&Dale: Tri sestry a Kamarátka
Keď to teraz vidím.. dobre že som prišla. :) Počty by inak nesedeli. 4:4:4

Výstup na rôznych zastávkach. Zodpovednosť preberajú, aby sme sa nestratili, u nás Bráško1 u nich Snúbenec. My ideme po modrej, protivníci po zelenej. Všetko pripravené. Štart.

Chvíľami, keď som videla tie krepové stužky zavesené asi tak 2,5 metra (a viac) nad zemou na nejakom strome, som špekulovala ako to tam zavesili. Bolo mi dopriate odpovede. "Však podskočil, nie?!"

Neviem akú cestu mali Chip&Dale, zato u nás to vyzeralo asi takto:
Poľná cesta, všetko ok.
Železničná trať, sranda musí byť aj keby nás električka sundala.
Lúka, prítomný bocian radšej odkráčal.
Rozmočené pole, prvé pocity mokra u slabšie obutých.
Jarok so žihľavou a bodliakmi, my sme prešli. Bráško1 sa zabudol a potom na nás kričal, že ako sme tade prešli.
Potôk, sa preskočil.
Opäť lúka a za ňou niečo, čo neviem ako nazvať. Opisne... žihľava, bodliaky, tráva... všetko tak do výšky pása. Tade sa šlo!
Kopček a hurá tábor.

Noo, lenže to nebolo len také jednoduché. To by sa nikomu nerátalo. Prekombinovali nám to so súťažami. Všetko bolo síce bodované a stopované, ale to uvádzať nebudem. Načo?

1.) Zápalky. Ľavou rukou poukladať rozsypané zápalky hlavičkami k sebe a zavrieť škatuľku. Vybraný bol Nerozlučný. Za hlasného skandovania okolitého háremu sa mu to podarilo v krátkom čase. Body zapísané ide sa ďalej.
2.) Kocka. Drevený hlavolam treba poskladať v čo najkratšom čase. Ženské osadenstvo nášho tímu má záľubu v hlavolamoch. Tak sme sa do toho obuli. Chvíľu to vyzeralo dosť chaoticky lebo sme si to brali navzájom z rúk. Ale boli sme úspešné.
3.) Ľudožrúti. Že vraj precvičia našu logiku. Haha.. takto cez víkend?! Oki, skúsme. Dva ostrovy, jedna dvojmiestna lodička, traja domorodci a traja ľudožrúti. Prepravte všetkých na druhý ostrov ale ľudožrúti nikdy nesmú byť v prevahe. Po počiatočných dezinformáciách a nevydarenom behaní Nerozlučnej ako lodičky medzi ostrovmi, Snúbenicou a mnou, radení Nerozlučného sa nám to podarilo.
4.) Orientácia. Fľaša s vodou a hrnček. Zaviazané oči. Nájdi fľašu, nájdi hrnček a postojačky naplň. Ujali sa toho Nerozluční. On dirigoval, ona chodila. Dačo vyčlaplo a dačo sa vylialo na snúbenicu. Naschvál.
5.) Hod teniskami. Tak v tomto sme mali najväčšie medzery. Ani po nácvičných hodoch sa Nerozlučnej a mne nepodarilo dohodiť ani po najbližšiu bodovú hranicu. Musíme trénovať.

Prvá fáza ukončená, body nazbierané. Smer obelisk, na ktorom už na nás posediačky čakal Investičný Guru. Červený pršiplášť v znení pončo a sombrero na hlave. Chcel sa handlovať o body, chcela som mu vyzuť tenisky a navičovať s nimi. Nič sa nevyhandlovalo, nič sa nevyzúvalo. Body nám zamenil za guličky. A swište hladné a smädné smerovali k ohnisku s vidinou špekačiek, ohníka a pohody do večera.

Omyl...