Aký ľahký je život

Aký ľahký je život.
Ľahký ako pierko, ako lupienky kvetov.

Keď som bola malá, behala som po vonku a smiala sa. Ľúbila som a bola som ľúbená. Bola som chránená.

Ale teraz, keď som skoro dospelá... len skoro, lebo ešte stále a občas cítim ako dieťa... teraz ma už nikto nedokáže ochrániť. Aspoň nie pred sebou samou.
Áno, ľúbia ma, chánia ma.
Ale nikto mi nepovedal, že aj toto sa stáva. Nemalo sa.
Stalo sa.

Stretla som Ťa. Radšej som nemala.
Dovolila som Ti prísť bližšie. Mala som Ťa poslať preč.
Stalo sa.

Stretli sme sa znovu. A ja som Ti všetko povedala. Po dvoch rokoch. V duchu som sa zaprisahala, že to bolo naposledy. A zároveň v duchu viem, že Ťa znovu stretnem. Musím!

Pochopil si. Ale aj tak.. pozval si ma k sebe.
Na "dovolenku". Napriek všetkému.

Prečo mi to robíš? Tak už konečne vieš čo chceš?

Prijala som, ale nemôžem prísť. Ale Ty vieš, že ak bude len maličká šanca, tak prídem.
Nemala by som. Ublížim si. Zase. Možno aj Tebe.
Nesmiem.

Rozlúčka.
Naposledy zbohom.

A Ty vravíš dovidenia.

Blázon! Zbohom.

"Umieram postupne. Pomaly. Do hĺbky.
Celá. S úsmevom na tvári.
Vzďaľujem sa... predstavám, snom, životu, sebe... a ... plačem.
Zvnútra. Zvonku. Celým telom. Sama so sebou. V sebe."

Aký ľahký je život.
Ľahký ako pierko, lupienky kvetov.

Povedomé? O kom to bolo? O mne... či o Tebe?