Spirit of World

Filozofia

2011-09-14T20:06:00.000+02:00

Vedie sa ťažká filozofická debata... niečo na spôsob: "Čo bolo skôr? Vajce alebo sliepka?" alebo "O nesmrteľnosti chrústov."

Začalo sa to prežitým a skončilo skôr ako si človek uvedomí, čo sa s ním deje. Ide o pocity. Skoro ako na húsenkovej dráhe, ktorá je v podstate ako život. Ale o tom inokedy.

Čo je lepšie? Zažiť niečo úžasné a potom ten pocit stratiť alebo nikdy nevedieť o čom druhý vlastne hovoria?

Obhajoba názorov sa začala... debata 1+1.
Načo máme zažiť niečo pekné a potom o to prísť. Veď o čom to je, keď nám nie je dopriate vychutnať si to dokonca. Jednoducho príde strih a ... koniec.
Načo vyliezť až na vrchol keď potom zákonite nasleduje pád. A ten je veľmi bolestivý.

Pretože často krát sa presne toto stáva. Pretože peklo je ukryté presne uprostred raja.

Hovorí sa sladká nevedomosť.

Ale si si tým istá? Veď keď si nezažila, nemáš pocit, že ti niečo chýba? A zrazu, keď zažiješ aj na malú chvíľku raj, vieš že presne toto je to pravé orechové. Že presne toto ti stále chýbalo.

Áno, ale na čo to je dobré?

To je život... aby si vedela že žiješ.

Sama

2011-05-20T21:29:00.000+02:00

Po dlhej dobe som dnes sama.
Sama so svojimi myšlienkami, pocitmi, názormi.
Sama so sebou..

Ani by som neverila aký je to úžasný pocit v tejto ubehanej nešťastnej dobe. Počúvať samú seba bez prerušovania hlukom sveta. Nie že by tam nebol.. len som ho nepúšťala do svojich uší a do svojho vedomia.

Len tak sa prejsť po meste. Vykračovať si z nohy na nohu. Pozerať sa na ľudí šinúcich sa okolo v príšernom tempe. Už ani oddychovať sa nedá pomaly..
Teda dá sa všetko.. ale už sme to zabudli. Po robote behom na nejakú záujmovú činnosť, aby človek nebol out, večer ešte trošku home-office, lebo nároky a vlastný kariérny rast nám za to stojí. A čo tak na chvíľočku zastať a nadýchnuť sa. Počúvať sa a porozmýšlať..

Tak som dnes zastala uprostred námestia náhliacich sa ľudí a zhlboka sa nadýchla..

Učiteľka

2011-02-12T08:44:00.000+01:00

Stretla som v robote učiteľku zo základnej školy. Nikdy ma neučila, nebola mi triednou. Možno nanajvýš niekedy niečo suplovala ale ja si ani nepamätám čo učila, nepamätám si jej meno. Dokonca som si ani nebola istá či je učiteľka až kým som sa jej na to neopýtala.

Ona si ma pamätala.. Vraj si pamätá moje oči a môj úsmev..

Toľko tvárí, toľko očí, toľko detí im prejde popod ruky. A pani učiteľky si pamätajú.

Zvyk

2011-02-11T10:03:00.000+01:00

Ako dlho potrebuje človek na to aby si zvykol?
Mesiace? Roky?.. A čo takto pár hodín? Alebo minút!.. Je to možné?

Na dobré sa ľahko zvyká.. ako hovorili starší.

Na vôňu borovíc a praskanie ohňa.
Na zakrútenú hlavu vo víre tanca.
Na pocit bezpečia.
Na chvíľky bezstarostnosti, ktoré rýchlo uplynú.
Na porozumenie.

Sviečka

2011-02-07T16:05:00.000+01:00

Dnes, keď sa zotmie, zapálim sviečku...
Budem sa

vyhrievať v jej teple,
kochať v jej svetle,
skývať v jej tieňoch,
žiť v jej plameni..

Expired heart

2010-12-28T22:03:00.000+01:00

Vzduchoprázdno

2010-10-26T18:52:00.000+02:00

Ocitla som sa v ňom. Ani malý závan vetra sa ku mne nedostane.
Hádžete na mňa svoje myšlienky, pocity, vyznania.. a čo teraz?
Som unikátna, nádherná, božská, tragicky krásna.
Múdra, inteligentná, rozhľadená.
No fajn...
A?

A čo teraz? Kam mám ísť? Čo mám robiť? S kým?

Skúsiť to ako ten lístok vo vetre, že kam ma zaveje? To by sa dalo keby nemám to vzduchoprázdno.
Vetrík zafúkaj.. prosím.

Verím..

2010-10-05T14:32:00.000+02:00

že Fantázia je silnejšia ako vedomie
že Mýty majú väčšiu moc ako história
že Sny sú mocnejšie ako skutočnosť
že Nádej vždy zvíťazí nad skutočnosťou
že Smiech je jedinným liekom na zármutok

A verím že LÁSKA je silnejšia ako SMRŤ.

Čomu veríš Ty?

O tri roky neskor.. alebo tritisic

2010-09-22T20:29:00.002+02:00

Bože môj.. to prešli len tri roky. Alebo až tri roky.

Keď čítam vlastné slová zdá sa mi že je to úplne iný človek.. kde sa stratila? Kde som ju nechala? čo som s ňou urobila?

Musím ju v sebe znovu nájsť.

Okolnosti ju udupali a schovali skoro do nenávratna..

Našťastie len skoro.. posledný výkrik som konečne počula..

Sklamaná

2007-10-04T21:20:00.000+02:00

Cítim sa oklamaná, podvedená, zranená, porazená, nešťastná, sklamaná, zničená, zlomená.

Toto všetko sa podarilo jednému človeku...
Neuveriteľné..
Za posledných pár dní sa dozvedám veci čo by so radšej nevedela. Myslela som že sa poznáme dosť dlho aby ..

Aby čo? .. Aby som nemusela počúvať vymyslené bláboly, aby som nepočúvala klamstvá, aby som do očí dostala jednu verziu a o pár dní sa dozvedela o inej? Alebo tak rýchlo meníš názory a postoje? Aby som nemala medové motúzy pod nosom.. od Teba?
Ó áno.. ja sa pred Tebou nepretvarujem.. ale začínam pochybovať či nie som sama. Akú hru to na mňa hráš?

Trasie ma, len neviem či od zimy alebo od zúrivosti alebo od zúfalstva.

Prečo? Došlaka! Prečo?!

Čo som Ti urobila? To si nezaslúžim ani kúsok úprimnosti? Čo z tých všetkých spoločných rozhovorov bola pravda? Potrebuješ sa skrývať? Toto je Tvoj spôsob ako mnou pohnúť z miesta? Darí sa Ti znamenite!

Len aby som sa nepohla príliš ďaleko. Mimo Tvojho dosahu.

Dvojitý život? Tak fajn.. Maj si ho.. Ale mňa neťahaj ani do jedného.
Vraj Ťa poznám. Máš ten pocit? Ja už nie.. Skôr mám pocit že ťa absolútne nepoznám.

Kto si? Ten človek ktorého ja poznám.. je z neho ešte aspoň kúsok v Tebe? Či ani omylom.
Bola som slepá a blbá? Alebo sa vieš tak dobre pretvarovať a hrať? Nuž musím Ti povedať, že som Ti to zožrala aj s navijakom. Moja chyba.

Dva mesiace som na seba makala.. vieš na čom..
Ukrutne rýchlo sa Ti podarilo všetko zničiť.

Blahoželám!

Prúd života

2007-09-14T22:53:00.000+02:00

Pestrosť života ma zaráža. Dlho sa okolo mňa veľa vecí nemenilo a keď tak len pomaly, tak že som to ani neregistrovala.
Teraz sa všetko mení závratnou rýchlosťou..
Nestíham.. :)

Aký ľahký je život

2007-02-04T13:57:00.002+01:00

Aký ľahký je život.
Ľahký ako pierko, ako lupienky kvetov.

Keď som bola malá, behala som po vonku a smiala sa. Ľúbila som a bola som ľúbená. Bola som chránená.

Ale teraz, keď som skoro dospelá... len skoro, lebo ešte stále a občas cítim ako dieťa... teraz ma už nikto nedokáže ochrániť. Aspoň nie pred sebou samou.
Áno, ľúbia ma, chánia ma.
Ale nikto mi nepovedal, že aj toto sa stáva. Nemalo sa.
Stalo sa.

Stretla som Ťa. Radšej som nemala.
Dovolila som Ti prísť bližšie. Mala som Ťa poslať preč.
Stalo sa.

Stretli sme sa znovu. A ja som Ti všetko povedala. Po dvoch rokoch. V duchu som sa zaprisahala, že to bolo naposledy. A zároveň v duchu viem, že Ťa znovu stretnem. Musím!

Pochopil si. Ale aj tak.. pozval si ma k sebe.
Na "dovolenku". Napriek všetkému.

Prečo mi to robíš? Tak už konečne vieš čo chceš?

Prijala som, ale nemôžem prísť. Ale Ty vieš, že ak bude len maličká šanca, tak prídem.
Nemala by som. Ublížim si. Zase. Možno aj Tebe.
Nesmiem.

Rozlúčka.
Naposledy zbohom.

A Ty vravíš dovidenia.

Blázon! Zbohom.

"Umieram postupne. Pomaly. Do hĺbky.
Celá. S úsmevom na tvári.
Vzďaľujem sa... predstavám, snom, životu, sebe... a ... plačem.
Zvnútra. Zvonku. Celým telom. Sama so sebou. V sebe."

Aký ľahký je život.
Ľahký ako pierko, lupienky kvetov.

Povedomé? O kom to bolo? O mne... či o Tebe?

Čas je relatívny pojem, ale ...

2007-01-23T21:00:00.000+01:00

Dlho som tu nebola..
Tak dlho ako nepribudlo nič nové..

A pritom by bolo o čom písať. Len nejako sa mi nechcelo ťukat do klávesnice a zverovať svoje malé výhry a prehry Svetu. Nebol čas, chuť.

Ale možno ju znovu nachádzam. Pomaličky, po krôčiku. Niečo sa zrodí a ja budem znovu chcieť aby o tom niekto vedel. A možno sem po tak dlhej dobe zase niekto zablúdi a bude čítať to, čo sem napíšem.

Pre niekoho cudzia, pre niekoho známa. S vymysleným menom ku ktorému som dostala aj prídavné. Ale to si zatiaľ nechávam pre seba. Vie ho iba človek, ktorý mi ho dal.

Ako nebolo v Španielsku

2006-11-02T15:54:00.000+01:00

2.10. som nemala odlet a 25.10. som sa nevrátila zo Španielska. Nebola som tam na stáži.

Čo by sa nestalo a čo by som zmeškala, keby som bola odletela.

chata so známymi a priateľmi v Tátrách
prednášky jedného fantastického človeka
rozhovory s rodinkou a pohľady pochopenia
objatia a bozky
nevedela by som, že pravda až tak oslobodzuje
prechádzky s Priateľom
telefonáty s tými, s ktorými sa nemôžem rozprávať osobne
šancu na pochopenie a vyjasnenie
prekonanie vlastného strachu
upokojenie si duše a srdca
rozhovor na balkóne
niečie vyznanie
radosť z pomoci
oslavy s priateľmi
niekomu som urobila radosť
dostala som niečo, len tak, bezdôvodne
stretla starých známych

Tak veľa drobností sa stalo za tie tri týždne. Mnohí mi vraveli, aby som išla, že budem ľutovať. Ako by som mohla? ... Tie drobnosti by som za nič nevymenila. Áno, možno že na niektoré zabudnem a na stáž dakde mimo by som nie. Ale pár momentov mi určite zostane. Možno preto, že nezostanú v hlave ale v srdci.

Hmla

2006-10-17T21:20:00.000+02:00

Všetko sa zmenilo. Čas, priestor, ľudia aj pocity.

Cestujem pol hodinu do roboty. Pred nedávnom v jednom meste, teraz z mesta do mesta, široká cesta... veru, dva prúdy tam a dva naspäť. Len ranná hmla sa krúti okolo. Veď ja som vlastne vošla do oblakov. Koľký túžia lietať v oblakoch a ja som sa v nich ocitla bez vlastného pričinenia. A tak si plávam v oblakoch a snívam s otvorenými očami svoj sen.

A ranná hmla sa prevaľuje okolo.

Slnko vo váze

2006-09-22T10:19:00.000+02:00

Doniesla som si ich zo záhrady.
Aby mi rozjasnili ráno a deň.
Aby ráno, keď sa náš byt prebúdza k životu a v ibách ešte vládne šero, aspoň v kuchyni svietilo slnko.
Aby pomohli stiasť spánok.
Aby pri vôni kávy mali aj oči potechu.
Aby som si splnila letné želanie.

V žltej váze, na žltohnedom obruse tri slnečnice. Žltučké a žiarivé... Pre každú jedna.
Jedno slniečko hneď ráno rozžiari deň.

Nie

2006-09-20T12:03:00.000+02:00

Dnes mám negativistický deň. Teda nie ja, ale všetci okolo mňa. Nič iné som od rána nepočula len... nedá sa, nefunguje to, neviem, nemôžem, nechcem, nezaujíma, nejdem, ...
Samé ne-, ne-, ne-, ...

Ale no tak... ja si (ne)dám pokaziť náladu. Kvôly tomuto ne- som síce dnes takmer nič (ne)vybavila, ale (ne)vadí.

Nahadzujem sluchátka a úsmev :)
Veď to je to čo sa ráta...

Dúha

2006-09-19T17:40:00.000+02:00

Mám dúhu v miske... farebná zmrzlina napoly roztopená, poliata čokoládou, ktorá vytvára obrazce.
Stačí lyžičkou zamiešať a z jedného máš iný. Zmrzlinový vír ma vťahuje do ríše fantázie a predstáv.
Aj Alici by sa to páčilo.
Ostré kontúry a presné hranice neexistujú. Nič nie je také, ako sa zdá na prvý pohľad. Stačí zamiešať lyžičkou a ...

Znovu

2006-09-17T16:38:00.000+02:00

Zase som to urobila.
Zbalila kufor a schovala sa pod Tatrami...

Try again later

2006-09-12T15:32:00.000+02:00

Haló, si tam?
Nie si...
Niekde sa túlaš a ja som tu.
Chcela som sa porozprávať.
Počkám...
Možno vieš kde ma nájdeš.

Som na druhej strane. Na druhej strane dverí, spojenia, cesty, mesta, sveta. Niekde tam. Hľadaj...

Zrána

2006-09-11T17:56:00.000+02:00

Už je tu...
Potichučky sa zakráda...
Všetci vedia, že príde.
Čakajú ju.
Ale nie všetci vedia, že sa už schováva za rohom.
Ja som ju už pocítila. V studenom nedeľnom ráne, keď mi zafúkala na bosé nohy. Keď ma studená rosa prinútila kráčať rýchlejšie. Vo vôni hrozna a jabĺk. Počula som ju, keď na zem padla hruška a šuchotalo lístie.

Ešte síce posiela zubaté slniečko aby cez deň hrialo a pomýlilo zopár ľudí. Ale ja sa nedám. Necháva striebro lietať v povetrí.

Pomaly začína farbiť lesy svojimi pestrými farbami. No zatiaľ má ešte len žltý štetec v rukách. Je schovaná pod hnedými klobúčikmi húb a pod pár padnutými listami, ktoré ohlasujú jej príchod.
Jeseň... farebná a voňavá.

Ročné Obdobie

2006-09-05T09:40:00.000+02:00

A máme po lete. Spomínam, sumarizujem, pozerám fotky, pohľadnice.
Toľko som toho zažila, videla. S toľkými ľuďmi som sa zoznámila. Smiala sa, rozprávala, hrala. Naučila sa a pochopila.

Chytala som slnko a vietor do vlasov..
Spievala s rádiom, že kto koho prekričí..
Chodila po potoku a po lúkach..
Snažila som sa udržať vodu v dlaniach a vyrábala dúhu..
Sledovala motýle v lete..
Jedla melóny lyžicou..
Hrala vankúšovú vojnu..
Vyfukovala bubliny z bublifuku..
V oblakoch hľadala zvieratká a zmysel..
Plávala v kolese a šmýkala sa na tobogánoch..
Hladkala havkáčov a maznala mačku..
Robila prekrútky na zábradlí..
Objímala priateľov a stromy..
Plakala od smiechu a z rozlúčok..
Pozorovala západy slnka a padajúce hviezdy..
Snívala s otvorenými očami..
Posielala vzdušné bozky..
Držala v náručí malé dievčatko..
Čítala básne a rozprávky..
Tancovala so zavretými očami..
Chodila na večerné prechádzky..
Robila plány a vzápätí ich nedodržala..
Ležala v tráve..
Podala ruku..
Stratila hlavu a našla vlastné srdce..
Pila šampanské..
Našla staré pohľadnice a časy..
Spala pod páperovými perinami..
Jazdila na kolobežke..
Videla labute a bociany..
Túžila po slnečniciach..
Bála sa v búrke..
Nechala dážď rozmazať masku na tvári a duši..
Popustila uzdu..
Hľadala mesiac na oblohe..
Počúvala seba..

A dala úsmev... :)

Zistenie

2006-08-30T18:58:00.000+02:00

Nedokážem to... :)

Veď mimoexistenčné aktivity robia môj život úžasným. A toho sa vzdať nechcem.

Ani mi dlho netrvalo, prísť na to. Tak mi držte palce nech mi nepadne na hlavu tá kopa vraj dôležitých vecí, ktoré nejako nestíham doťuknúť.

Koľajnice

2006-08-28T20:20:00.000+02:00

Odsúvam mimoexistenčné záležitosti na vedľajšiu koľaj. Zachovávam len základné pudy a potreby ako napríklad dýchanie a metabolizmus.

Život mi prerastá cez hlavu.

Stanovujem priority... nádych... výdych... nádych.. výdych..

Funny deň

2006-08-25T14:14:00.000+02:00

Vstávanie bolo naplánované na ôsmu ráno. No ale skúste vytiahnuť Južanov z postele pred obedom. Pôvodný odchod sa posunul len o 15 minút, ale zato sme dostali prvé pripomienky k času. Vraj ich naháňame. Nuž mám pocit, že toto bol len začiatok pocitov želajúcich si pre nás niečo nepekné.

9:30 sme mali byť na stanici a mali sa k nám pridať ešte ďalší. You wish! By mi na to povedal kamarát. My sme meškali akademickú, Manželkini známi prišli až po nás a Bráškovci ešte neskôr.
10:40 sme mali mať autobus do Raja. Autobus sa nekonal. Situáciu si nevymyslíš. Ten autobus jazdí vždy... len v sobotu nie. Ale veď počkáme, možno pôjde. Nešiel.
11:00 nám ide vláčik. Zmena programu vyhradená. Ide sa vláčikom. Nasledoval šprint na vlakovú lebo lístky sme ešte nemali. Radu sme si vystáli, tlačiareň sa pokazila, tetuška nervózna a ja som si nervy riešila humorom. Odratávala som nám minúty do odchodu vlaku. Tetušku som tým vytočila ešte viac.
10:57 tlačiareň ešte stále nešla. To už mi nebolo vtipné. Naši stáli na nástupišti a čakali na nalodenie sa. Tetuška začala vypisovať nejaký náhradný lístok, ale keď zistila, že nejako to nestíha, dala nám naspäť peniaze a vraj povie o nás sprievodcovi. Skvelé. Nasledoval šprint na vlak číslo dva. Našťastie úspešný.

O niečo neskôr sme sa niekde vylodili. Čakalo nás šlapanie po asfaltke asi tak hodinu, kým len dôjdeme k areálu Slovenského Raja. No povedzte im to.. ani omylom. Rozhodli sme sa ani len náznakom im nedať najavo, čo za trasu je na nich prichystaná.

Prapôvodný plán, ktorý sme počas cesty menili bol: Suchá Belá, Kláštorisko a Prielomom Hornádu dole. Všetko asi tak na 5-6 hodín kráčania. Vychádzka pekná.. ale pre nás. Pre nich to bolo náročné. Avšak optimizmus na začiatku bol na mieste. Vraj „o tretej sme hore“. Časový sklz. O tretej sme boli asi tak v dvoch tretinách Suchej Belej.

Vstup bol krásny, za 40 korún aj s poistením. Tak toto bolo moje štvrté. „Keď sa mi niečo stane, odškodné bude štvornásobné?“ Kráčali sme hore prúdom potôka po vyrobených chodníkoch. My lepšie obutí aj po vode, ony horšie obuté po chodníku. Križovať vodu sme im pomáhali výberom najlepšej cesty a pridržiavaním, keď stúpali po mokrých kameňoch a drevách. Moje očakávanie z predošlého dňa, ktorá sa strepe, naplnil neočakávane Bráško2. Buchot, šľapot a už sa zbieral zo zeme. Začala 25% nehodovosť, straty našťastie nie. Nič zlomené, ide sa ďalej.
Babám sa tá cesta páčila. Preskakovali potok, štverali sa po miernych skalkách, kráčali po drevených mostoch. Príroda nádherná, tempo bolo pozvoľné, dokonca ani zastávok sme nemali veľa. Kým sme nedošli k prvým rebríkom. Hrôza u Joany bola viditeľná, naproti tomu, ostatné boli nejako zmierené so životom. Možno sa niektorá aj tešila. Rady tipu: kráčajte pomaly, pevne sa držte, nechávajte odstupy boli dosť namieste. Nemali na výber. A ide sa! Išlo im to dobre. Ani jedna sa nezrúbala. Čo sa nedá povedať o našich. Z tajných zdrojov viem, že Bráško1 sa mierne pošmykol na nejakom rebríku hneď na začiatku. Ďalšie percentá.
Úspešne sme prekonali prvý úsek. Aj keď, priznám sa, chvíľami som sa bála či toho nie je na ne moc. Predsa len kráčať po šmykľavom dreve, keď pod vami hučí voda, chodiť po kovových stupačkách pribitých do skaly a držať sa len reťazí nie je predstava o bezpečí. Čakali nás ďalšie... späť sa už nedalo, museli ísť dopredu.

Rebríky, skaly, úžiny, stupačky, reťaze, mosty, vodopády.
Strach, úľava, obava, únava, rezignácia.

Otázka „Už sme hore?“ a „Koľko ešte?“ bola vyslovená veľakrát.
Odpoveď „Ešte chvíľu“ a „Cieľová rovinka“ tak isto.
Zvládli to! Hore sme si dali oddych a baby sa stále smiali... mám pocit že od únavy a rezignácie. Nasledovala porada a rozhodnutie skrátiť trasu. Jednak bolo veľa hodín, jednak mali toho dosť. A to nás ešte čakala cesta dole.

Dole sa šlo napodiv veselo a bez reptania. Bráško1 blbol za všetkých. Zahraničné žili filmom Pán prsteňov. Vraj prírodou sa to podobá. Došlo to až k daniu si prezývok podľa spomínaného filmu. Hobiti, Gandalf a Aragorn. Keď ony boli tí dobrí, kto asi tak bol tí zlí?

Siedme presviedčanie... štiav alebo kyslička. Celú cestu dole som ju hľadala. Hora bola na to dobrá, tak sa mi to podarilo. Zelená rastlinka, príšerne kyslá. Pozerali sa na mňa ako keby som bola šialená. Že toto majú ochutnať? Odhodlali sa iba Španielky. Bodujú... 
Osme presviedčanie... živica zo stromov. To sme nechutnali, len som im to ukázala. Pozerali na mňa, či to myslím vážne.
Deviate presviedčanie... Slováci stáli pri nejakom smriečku a neviem či obžúvali mladé ihličie. Hneď som sa ujala vysvetľovania. Aj toto sa dá jesť. To už zákonite nasledovala otázka: „Here in Slovakia, are you eating everything? Are you OK?“ Skosilo ma do kolien. Chúďatá... tak toto si mysleli. Šibnutí Slováci žerú čo vidia. Nasledovalo vysvetlenie a myslím, že ma celkom pochopili. Mne, decku vychovanému v horách, to všetko neprišlo čudné. Ale im áno.

Moje dvojdňové obavy sa nakoniec vyplnili. Liliana sa natiahla na zemi. Chvalabohu sa jej nič nestalo. No úspešne zavŕšila 25% nehodovosť. Tak aj toto sme splnili a môžeme finišovať.

Po dojazde dole boli poloumreté a schopné len sa vyvaliť na lavičku. Nemali sme silu ich ešte ťahať hodinu na vlak a potom dom. Šikovní Bráškovci zohnali autíčka.

A večer na diskotéku... tak toto bolo dosť otázne.

Disco sa normálne vážne konalo. Bola som presvedčená, že dievčatá zaľahnú a pošlú nás aj s celým SEP programom do horúcich pekiel.

Miesto toho sme sa nalodili na električku do Tatier... mám pocit že poslednú asi tak okolo 22:27. Krásavice vyobliekané a vysmiate. Boli strašne zlaté. V Smokovci som im sľúbila odmenu. V kabelôčke som trieskala so sebou fľašu fernetu. Lenže do baru nás s ním nepustia a ja ho odmietam nosiť alebo nedajbože niekde nechať.

Homeless stavy sme ešte neskúšali. Pri kvetináčoch s kvietkami, kruh ľudí, jedna fľaša a ide sa. Hovorím tomu „stretneme sa na infekčnom“. Trvalo nám asi len 10-15 minút kým sme ju dorazili. Mierne vysmiati a mierne veselí sme si to rezli do baru. Tam nás už nervózne očakával zvyšok osadenstva z Popradu v skladbe: Bráškovci, Snúbenica, Kamarátka a Šéf. Meškali sme.. no ale keď nás Bráško1 uvidel, nejako mu bolo jasné čo je s nami.

Babeny došli, objednali a sadli. No paráda a je to tu. Ak budú takto sedieť celý večer tak ma asi porazí. Dostavil sa asi pud sebazáchovy a strach z cudzieho prostredia a skrotli. Teraz s odstupom času viem, že mapovali terén 

Po niekoľkých drinkoch a kombináciách po ktorých by som ja už ležala pod stolom to roztočili. Kreácie to boli neopísateľné. Za zmienku ale stojí Júliino tancovanie pri DJ-ovom pulte a Maríino s Bráškom1. Aj sám zostal zaskočený. A taktiež páry aké tam vytvorili... ani mňa nevynechali. Skončila som s Júliov a pri snahe o sambu.
Odchod na dva turnusy. Manželia s Taniou a Joanou okolo druhej. Ostatok sa nedal zahanbiť a boli by to ťahali až do umretia. Ale nie ich... ale môjho. Museli sme ich vážne zhaltovať a niekedy pred štvrtou nad ránom som ich donútila kapitulovať a nasadnúť do taxíka. Volám ich nezmar zelený.

SEP detiská v Tatrách

2006-08-09T17:05:00.000+02:00

SEP je Student´s Exchange Program s ktorým sa hráme už druhý rok. V princípe ide o to, že dôjdu nejaké detiská zo zahraničia na Slovensko a nejaké naše detiská idú pre zmenu von. Koná sa program, koná sa nejaká robota, koná sa nejaké mecheche.

Zahraničné zloženie: Kanaďanka Tania, Španielky María a Julia, Portugalky Liliana a Joana
Slovenské zloženie: Manželia, Bráško1 a ja

Piatok
5:27 miestneho času... vláčik IC Kriváň vyráža z Bratislavy a naberá smer Poprad Tatry. Ranné vstávanie bolo dosť zaujímavé. Tvárime sa všetci vysmiato ale aspoň ja si v duchu myslím, že prizabijem toho, koho toto bol nápad. Po úspešnom nalodení sa a popresádzaní sa, vyrážame s bráškom1 do jedálenského vozňa. Po nejakom špekulovaní padla voľba na omeletu a keďže nik nevie čo v tom bolo, tak aj dezinfekcia musí byť :)
Prvé presviedčanie... Manžel doniesol koláč od babky. U báb pohľad nedôvery a v zápätí odhodlanie ochutnať. Mňam...
Počiatočné nadšenie z výletu opadlo a nastúpila únava. Skoro všetci odpadli do spánku. Ja som si užívala cestu s hudbou v ušiach.

10:40 približne... úspešne sme sa vylodili na rozbitej stanici v Poprade. Veľmi zvláštne pocity sa dali čítať v očiach zahraničných. Tak ako boli nadšené z vlaku, tak boli šoknuté zo stanice. Ale to sa spraví.
Nasledovalo niečo v zmysle a poradí... zgrupiť sa na jednom mieste, ísť kúpiť lístky dom a na električku, zbúchať akčný plán na teraz, prezliecť sa, zbaliť potrebné do Tatier, dať veci do úschovne a navigovať celú grupu na nástupište. Všetko sa odohrávalo na stanici. Pobehovali sme tam ako besní, ale nejako to nikoho nerozladilo. Pomedzi všetko sme ešte stihli v angličtine premenovať tatranské svište na bobrov a pribrať do slovenskej zostavy Skokana, ktorý sa mi akčne začal predstavovať po anglicky ako jedinej Slovenke zo šiestich báb, ktoré nepoznal.

Turisticky nevyzbrojení smerujeme do Starého Smokovca.
Prvá zastávka: obchod so žinčicou a korbáčikmi.
Druhé presviedčanie... žinčica. Úspech sme zožali, baby ochutnali. Bolo to uzavreté, že zaujímavá chuť. Ale opakovanie sa asi konať nebude. Aké dôsledky to malo som radšej nezisťovala.
Tretie presviedčanie... korbáčiky. Môže byť.
Druhá zástavka: Nejaká cukrárnička. Nastal útok na kávu a koláče. Ale keďže si nekúpia to, čo nevedia čo je, nastal čas prekladania. Murphyho zákony fungujú neustále a ako na potvoru si nespomeniete na správne slovíčka. V stave zúfalstva sme to zobrali cez latinčinu a kreslenie gaštanov na papierový obrúsok.

Okolo 13:00 vychytili sme sa pešo na Hrebienok. Už sme ako český turisti. Všetci z kopcov schádzajú a my ešte len začíname. (Kde iný končia, my začíname) Vydriapať sme sa vydriapali, len baby chvíľami fučali.. a čo budú robiť zajtra?! Výhľad krásny a do ďaleka a bez irónie to myslím :)
Štvrté presviedčanie... hrachová polievka a haruľa. Odvážne dievčatá... každá aspoň ochutnala a podaktoré aj papali.
Že kam ideme ďalej? Studenovodské vodopády. Tak hor sa... páčilo sa všetkým. Vytešovali sa ako malé deti a ja s nimi a skoro na čele. Voda sa trieštila na skalách a dokonca aj slnko zasvietilo. Voňalo tam horou a vlhkom. Po ceste som síce čakala, ktorá sa strepe na tých skalách ale zvládli to a dokonca aj María so zlomeným prstom na nohe, čo nám len tak mimochodom zabudla povedať.
Piate presviedčanie... čučoriedky. Vydriapala som sa kúsok mimo chodníka a našla túto našu fialovú maškrtu. Keď oni sa na mňa začínajú nejako neveriacky pozerať! Ale keď videli že ja „to“ jem, tak pristali. Ešte stále všetky.
Cestou naspäť sme natiahli nohy. Nejako sa začínalo zaťahovať. A keďže sme za každú prču.. z Hrebienka dole sa ide na kolobežkách! Helmy, chrániče na kolená a lakte, hajlajterová vesta (pripadala som si v nej ako smetiar) a inštrukcie. Pripraviť sa, nezabiť sa... štart.
Ako spoznáte vysmiateho amatérskeho kolobežkára? Má štrk a ihličie vrazené do ksichtu... Ale nie, zdravo sme došli ale vysmiaty sme boli, to je fakt.

Konečne smer Spišská Sobota, kde máme bývať. Berie sa batožina, sadá sa do taxíkov a ide sa. Domček pri kostole na námestí s krásnymi izbami. Lepšie byť nemohlo.
Šieste presviedčanie... pirohy plnené bryndzou so smotanou a slaninou. Nuž z dôvodu nesedenia pokope sa okruh chutnačov zúžil. Ale opýtané si dali. A dokonca na druhý deň aj dobrovoľne na večeru.

21:00 bowling v dedinke Veľká. Pridali sa ku nám aj najstaršia Sestra a Kamarátka. Dve dráhy a dorazenie sa po celom dni. Dosť zábava. Lietalo mi to chvíľami zo strany na stranu. A nie len mne. Zvalili sme to na ťažké gule a krivé dráhy. Ale keď Kamarátka nahrala vysoko cez 100, museli sme si uznať vlastnú grambľavosť, amatérstvo a únavu. Teda aspoň u mňa to bola táto kombinácia v nejakom poradí. Dúfam, že opačnom.

Do postele som mierne odpadla. Vravím tomu kóma. A to bolo tak dobre po polnoci. A to nás čaká funny deň.

Lov na Bažanta - fáza 2.

2006-08-02T19:42:00.000+02:00

Po príchode do tábora sme sa hromadne vyvalili na zem. Vykutrali sa špekačky a za mierneho podplatenia prítomných mužíkov prítomnými žienkami sa začalo opekať. Do toho sme mali zvukové kulisy od Chip&Dale družstva. Záchvaty smiechu a výkriky pri prechode potôkom a hode teniskou boli pochopiteľné.

Konečne všetci pokope. Drúlali sa minerálky, opekalo sa, fotilo sa ostošesť. Tráva sa vyťahovala z horčice a z topánok. Špekačky sa vyťahovali z pahreby. Všetko sa ocitlo omylom nesprávnom mieste.

12:aj dajaké drobné... vraj sa máme nejako zabaviť. Idú pripraviť druhé kolo.
Čo? Ešte?! Tak fajn... rezignácia prekombinovaná špekuláciou o bojkotovaní druhého kola a hmotnej podstate pokladu.
Boli preč vyše hodiny. Občas došli, skontrolovali nás, zobrali nejaké kolíky, sekeru alebo iné náčinie.

Chip&Dale zatiaľ spali alebo sa kúpali na slnku a neskôr aj v potoku. Náš Šéf tímu mal okolo seba svoj hárem, ktorý ho poctivo obťažoval, k čomu sa neskôr pridala aj Sestra2. Nedali sme mu spať. Trávu sa mu pchala do šiltovky, šteklili sme ho, dávali sme mu šišky do podrážok na teniskách. Ale potom dostal aj masáž. Takú naozajstnú... ako odškodné.

Druhé kolo začína. Časový sklz sa ignoruje.

Guru nás pre zmenu čakal pod obeliskom. Nasmeroval nás do vysokej trávy, že hľadajte bielu tubu s mapou. Vtipný! Šéfe sa toho chopil a našiel. Len vybrať sme ju potom nemohli. Dodala by som ju ako obrázok, len nejaký dobrák ju hodil do ohňa, keď už bolo po všetkom.

Stanovisko 1) Na druhej strane kopčeka, kde bol tábor, pri sútoku dvoch potôkov. Tak hor sa... Tam nás čakal Bráško2. S chodúľami. „Prejdite na chodúľoch na druhú stranu potoka bez toho, aby ste sa do neho strepali.“ Nácvik možný. Šéf a ja sme to zvládli. Nerozlučná si nechcela zamočiť tenisky, tak padla do potoka v topánkach. Mojich. Snúbenica to riešila naboso. Umyla si nôžky.

To sme ešte nevedeli, že cez tie potôky pôjdeme ešte stokrát.

Stanovisko 2) Na druhej strane kopčeka, kde bol tábor, trošku ďalej ako bol Guru. Tam nás čakal Bráško1. Vraj s lyžami.
Vysvetlím: Dve dosky, na každej strane a v strede s upevneným špagátom.
Lyžuje sa spôsobom: Traja ľudia sa postavia na dosky, špagáty do rúk a synchronizovane dvíhajú nohy a dosky pomocou špagátov a postupujú vpred. „Prejdite na lyžiach danú trasu vyhradenú kolíkami v čo najkratšom čase a bez toho aby ste sa strepali.“ Čo mali s tými pádmi? No nič.. trasa ako na vodičáku. Pomedzi kolíky dopredu, dozadu, voľakde sme cúvali, parkovali a do cieľa. Nácvik bol možný ešte v tábore. Prítomné slečny swište majú vodičák, tak sme sa do toho pustili. Základom bolo zladiť sa, nezapliesť sa do trávy a do špagátov. Súťaž bez ujmy. Len pri nácviku som padla zadkom do bodliakov. Ale pśśt..  to nikto nevie.

Stanovisko 3) Že by na druhej strane kopčeka, kde bol tábor a ešte kúsok ďalej? Ešte že boli po ceste maliny. Tam čakal Snúbenec. S pavučinou. 3x2 otvory vyrobené so špagátu medzi stromami, pričom najnižšie tri vo výške cez jeden meter. „Prejdite na druhú stranu pavučiny bez toho, aby ste sa jej dotkli.“ Ďalší vtipálek! Tak sa začalo vymýšľať koho, kade a ako. Skončilo ta asi tak, že každý bol za pomoci Snúbenca zdvihnutý a podľa chuti, hlavou alebo nohami napred, prestrčený cez oká pavučiny.

Stanovisko 4) Napodiv len pár metrov od trojky. Bráško2 a nôž. „Zabodnite nôž do stromu, pričom musí byť vyrobená ľudská pyramída najmenej z troch členov.“ Čo mali vtipnú kašu na raňajky?! Ale mali medzery v požiadavkách. Chcela som to trošku obísť. Sadneme si všetci na zem a na seba a bude to. Neprešlo mi to.. vraj špekulujem. Pyramída v zložení: Šéf, Snúbenica, Nerozlučná. Hore sa dostali, Snúbenica si orýpala čielko o strom ale nôž nepadol nikomu na hlavu ani na nohu. Len sme nedomysleli ako dolu. Chvíľkovú paniku vystriedal smiech, keď sa nám to nejako podarilo a všetci boli nohami na zemi.

Stanovisko 5) Niekde v tom chriaští a bodľačí čaká Guru na strome. Ale najskôr cez potôk. Jeden po lávke, jeden po vlastných. Guru zo stromu zavelil: „Na lúke je fľaša s vodou. Oblečte si rifle čo sú pod stromom a doneste mi v hrnčeku vodu.“ Easy, nie? Nie! Áno bolo tam štvoro riflí, ale boli zošité vonkajšími švíkmi dokopy. Nastáva fáza obliekania... Všetci nohavice na členky a až potom vyššie. Fáza ladenia chôdze... začínajú vonkajšie nohy a úplný stred. A ide sa! Išlo nám to ako na promenáde v meste. Vodou sme mali poliať strom. No houby milý Guru. Najskôr sme sa napili.

A Guru potom veľkoryso vymenil všetky naše získané guličky za info o poklade. Vraj v potoku pod čečinou. No nezhodili by ste ho z toho stromu?

Tak späť. Topánky dolu a hľadá sa. Snúbenec sa zľutoval. Vraj je to hodne vyššie. Informácia hodnotná. Poklad sa našiel. Každý získal tri plechovky piva. Najväčšiu radosť mali nekonzumenti piva.

Návrat do tábora cez potôk, doškriabaní, hladní ale šťastný ako Vianoke. Chip&Dale našli poklad v závese za nami. Konal sa útok na špekačky a zavládlo všeobecné veselie. O niečo neskôr bolo zmiernené búrkou a čakal nás ďalší prechod cez potôk.

Povolené straty 25% neboli splnené.

Hlásenie: Akcia „Lov na Bažanta“ ukončená. Bažant bol nájdený a vypitý.

Lov na Bažanta

2006-08-01T10:22:00.000+02:00

Som za každú haluz.. preto keď mi pred víkendom padol jeden plán, hneď sa našla alternatíva dva. Trošku narýchlo, trošku nečakane (pre mňa aj organizátorov) som sa ocitla v Poprade. Akcia sa volala "Lov na Bažanta".

V piatok vecer po 6,5 hodinách cestovania s prestávkou a menšími problémami som sa ocitla v hlavnom stane organizátorov. Bráško1, Bráško2, Guru a Snúbenec. Kuli pikle, tak mne a ešte jednej účastníčke vymysleli nejakú robotu. Spať sa šlo kolo druhej v noci.

Sobota. Deň "D". Akcia sa začína.
5:50 zvoní budík... Samozrejme, že toho, koho zobudiť mal až tak nerozhádzal. Zato ja som bola hore hneď.
6:25 bolo rušno ako na stanici. Ľudia pobehovali hore-dolu, balili sa veci, odnášalo sa do auta. Ja som sedela v kuchyni s kolenami pod bradou a pariacou sa kafou v rukách, s výrazom "bojím sa čo bude ale mňa nerozhádžete".
8:00 raz na stanici. Z predpokladaného počtu okolo 25 ľudí nás bolo 8. Ale ešte furt dobré. Organizátori neboli v prevahe. Rozdelenie do družstiev, zvolenie šéfa grupy, losovanie mapky. Na konci dňa sme sa aj ako družstvá pomenovali. Swište verzus Chip&Dale.

Swište: Nerozlučný (šéf), Nerozlučná, Snúbenica a ja
Chip&Dale: Tri sestry a Kamarátka
Keď to teraz vidím.. dobre že som prišla. :) Počty by inak nesedeli. 4:4:4

Výstup na rôznych zastávkach. Zodpovednosť preberajú, aby sme sa nestratili, u nás Bráško1 u nich Snúbenec. My ideme po modrej, protivníci po zelenej. Všetko pripravené. Štart.

Chvíľami, keď som videla tie krepové stužky zavesené asi tak 2,5 metra (a viac) nad zemou na nejakom strome, som špekulovala ako to tam zavesili. Bolo mi dopriate odpovede. "Však podskočil, nie?!"

Neviem akú cestu mali Chip&Dale, zato u nás to vyzeralo asi takto:
Poľná cesta, všetko ok.
Železničná trať, sranda musí byť aj keby nás električka sundala.
Lúka, prítomný bocian radšej odkráčal.
Rozmočené pole, prvé pocity mokra u slabšie obutých.
Jarok so žihľavou a bodliakmi, my sme prešli. Bráško1 sa zabudol a potom na nás kričal, že ako sme tade prešli.
Potôk, sa preskočil.
Opäť lúka a za ňou niečo, čo neviem ako nazvať. Opisne... žihľava, bodliaky, tráva... všetko tak do výšky pása. Tade sa šlo!
Kopček a hurá tábor.

Noo, lenže to nebolo len také jednoduché. To by sa nikomu nerátalo. Prekombinovali nám to so súťažami. Všetko bolo síce bodované a stopované, ale to uvádzať nebudem. Načo?

1.) Zápalky. Ľavou rukou poukladať rozsypané zápalky hlavičkami k sebe a zavrieť škatuľku. Vybraný bol Nerozlučný. Za hlasného skandovania okolitého háremu sa mu to podarilo v krátkom čase. Body zapísané ide sa ďalej.
2.) Kocka. Drevený hlavolam treba poskladať v čo najkratšom čase. Ženské osadenstvo nášho tímu má záľubu v hlavolamoch. Tak sme sa do toho obuli. Chvíľu to vyzeralo dosť chaoticky lebo sme si to brali navzájom z rúk. Ale boli sme úspešné.
3.) Ľudožrúti. Že vraj precvičia našu logiku. Haha.. takto cez víkend?! Oki, skúsme. Dva ostrovy, jedna dvojmiestna lodička, traja domorodci a traja ľudožrúti. Prepravte všetkých na druhý ostrov ale ľudožrúti nikdy nesmú byť v prevahe. Po počiatočných dezinformáciách a nevydarenom behaní Nerozlučnej ako lodičky medzi ostrovmi, Snúbenicou a mnou, radení Nerozlučného sa nám to podarilo.
4.) Orientácia. Fľaša s vodou a hrnček. Zaviazané oči. Nájdi fľašu, nájdi hrnček a postojačky naplň. Ujali sa toho Nerozluční. On dirigoval, ona chodila. Dačo vyčlaplo a dačo sa vylialo na snúbenicu. Naschvál.
5.) Hod teniskami. Tak v tomto sme mali najväčšie medzery. Ani po nácvičných hodoch sa Nerozlučnej a mne nepodarilo dohodiť ani po najbližšiu bodovú hranicu. Musíme trénovať.

Prvá fáza ukončená, body nazbierané. Smer obelisk, na ktorom už na nás posediačky čakal Investičný Guru. Červený pršiplášť v znení pončo a sombrero na hlave. Chcel sa handlovať o body, chcela som mu vyzuť tenisky a navičovať s nimi. Nič sa nevyhandlovalo, nič sa nevyzúvalo. Body nám zamenil za guličky. A swište hladné a smädné smerovali k ohnisku s vidinou špekačiek, ohníka a pohody do večera.

Omyl...

Kraľujem...

2006-07-27T19:57:00.000+02:00

Učím sa a kraľujem. Som sama doma, v režime offline, kontakt s okolitým svetom mám len vďaka telefónu. Aj tak mi nikto nevolá. Teda okrem rodinných špiónov, ktorí kontrolujú či žijem.

Rodinka sa zbalila behom hodiny a už ich nebolo. Dovolenkovo a pracovno-partnersky sa vyparili. Mne nechali na starosti domácnosť a zvery. V pohode, zvládame. Nie je to prvýkrát. Aspoň mám kľud.

Užívam si samotu. Nikde nikto. Môžem si robiť čo chcem, počúvať čo chcem a všetko čo chcem. Aj na intráku mám rada víkendy osamote. Keď potrebujem spoločnosť idem vedľa a je to. A zvyšok času si lebedím. Ale inak som človek spoločenský.

Pobyt mimo dom sa jedného člena rodiny predĺžil. Som tretí deň sama doma. Kríza nastupuje. Ja som vážne človek spoločenský. Toto mi nemôžete robiť!

Keď som na intráku tak vyjdem cez jedny, vojdem cez druhé dvere a som u susedky. Aj tu by som bola u susedky, ale tá by to asi nepochopila. Už som v stave, že sa rozprávam so zverami, kvetinkami a rádiom. Podľa prvých troch tónov viem spoznať všetky aktuálne hrané pesničky. Trúfam si aj na refrény a u niektorých už aj na prvé slohy.

Snažím sa prísť na čas, kedy chodí von čo najviac psíčkarov. Aby som mala aspoň aký-taký kontakt s ľuďmi. Nedarí sa mi. Stretla som len jedného pána, ktorý sa ma opýtal, či sa psica nehára. Moja odpoveď bola nie.
To bola konverzácia. Fúú... Najdlhšia za posledné tri dni so živým tvorom. Pokiaľ nerátam seba, zvery a dva nočné motýle, ktorým som včera dohovárala aby odleteli lebo sa ich bojím... nepočúvali ma.

Sublimujem... (viď. vysvetlenie pod čiarou)
Po b) je správne. Podotýkam, že u mňa sú to viaceré druhy energie. :) Nie len táto jedna.

Áno, áno aspoň máte čo čítať.

Hallóóóó..
Potrebujem vyvenčiť! Nenájde sa niekto? Aspoň na zmrzlinu by ste ma mohli niekto zobrať. Alebo, čo keby ste mi zavolali? No tak... šup šup. Berieme do ruky telefón a vytáčame 090.... No poďme... už zvoní?

------------------------------------------------------------------------------------------------
Sublimácia - zmena tuhého skupenstva na plynné, bez prechodu cez kvapalnú fázu.
- pretváranie sexuálnej energie

Obeť výletu - plážová sedačka

2006-07-27T19:48:00.000+02:00

Deň tretí. Ráno druhé.

Zase vrieskal nejaký budík. Prešli sme to potichu a so zaťatými zubami. Ale potom niekomu prišla esemeska a v ďalšom kole zvonil telefón. Zhodli sme sa. Kolektívna vina. Prešli sme to v kľude a s nohami v teple, pod páperovou perinou. Dokonca čím dlhšie, tým teplejšie. Kto by to bol čakal, v lete, keď bolo vonku tridsať len taký fukot?

Raňajky pod farebným slnečníkom, s kvetinkami na stole a vtipnými poznámkami. Pokračovanie debaty o nejakej prechádzke malo taký istý výsledok ako deň predtým. Žienka s mužíkom sa vybrali turistikovať a my sme sa pomaly pustili do upratovania. Prerezávali sme to čliapaním sa studenou vodičkou a už spomínaným namáčaním sa bráškovcov v potoku.

Pomedzi to nám volali manželia, že nás vidia z kopca oproti. Nasledovalo kývanie odušu a hlasné pokrikovanie bráška2. Neskôr som sa dozvedela, že ho bolo počuť až hore. A to sa ani veľmi nesnažil. Nechcem vedieť, kde ho bolo potom počuť keď kričal na plné hrdlo pri rannej hygiene.

Upratovanie nebaví tak ako vymýšľanie somarín.

Bráško1. ležiac na plážovej sedačke chcel mať video ako z Bejvoču. Mali sme ho obliať nejakou vodou. Len pre efekt. Vybral si zlých oblievačov... mierne zákerných. Čo sa v chatičke nenašlo? Asi 10 až 15 litrový hrniec. A čo sme my urobili? Naplnili sme ho pokiaľ sa dal odniesť...

Nasleduje opis videa:

Záber na brašku1. Slní sa na sedačke, tváriac sa, že nevie čo ho čaká. Popravde len tušil. Toto nečakal.
Záber na brášku2. Vybieha z chaty s hrncom v rukách, stavia sa pred sedačku a... vyšplechne to kvantum studenej vody na brata. Nasleduje krik a piskot šokovaného „Miča“, ktorý si chráni brucho zdvihnutím nôh zo zeme a skrčením v kolenách. Nasleduje várka dva. Na prvý pokus nevyčlapla všetka voda. Bráško1. kričí ďalej a celou váhou sa opiera o sedačku. Chraps... Látka povolila na plnej čiare a zadok spomínaného sa presunul o niečo bližšie k zemi. Gravitácia je olmajty. To sme už všetci v kŕči od smiechu, ale zmohla som sa ešte na detail prerazenej sedačky.

Obeť známa. Škoda nahraditeľná, video nezabudnuteľné.

Dosť bolo špekulovania, pokračuje sa v upratovaní. Nasleduje fotenie sa s vysávačom z roku razdva.

Ešte niekde pomedzi to obed. Čokoládové mušle s mliekom a červené ríbezle. Zaujímavá kombinácia, nie?

Manželia sa nám vrátili z obedu v miestnom moteli a nasledovalo aj priznanie, že nezvládli bojové podmienky dané kadibúdkou. No čo už. Ani sa im nečudujem.

Všetko sme zbalili a nasledoval odchod. Napakovali sme autíčko. Brášku2. sme nasadili na autobus a my sme sa pobrali opačným smerom. Mňa vyhodili po ceste a zvyšok pokračoval do BA.

Toť z kotiču v horách.

Poďme na celodennku

2006-07-27T19:37:00.000+02:00

Sobotka ráno.

Pri počte ľudí 5, sa vyskytnú aj takí, čo si radi pospia dlhšie. V našej zostave tak dvaja, traja. Pri počte ľudí 5, sa vyskytuje mobilov šesť. Plus jedny hodinky s budíkom. Čo čert nechcel a bráško1. nevyužil? Budíky!

Prvý začal vrieskať vraj o 6:20. Ten som úspešne odignorovala. Druhý bol môj. 6:40 .. ten som ignorovať nemohla, lebo mi ziapal a vrčal pri uchu. Ďalší o 20 minút neskôr v kuchyni. A keďže tento mal výdrž (lepšiu ako ja), tak aj napriek tomu, že sa mi príšerne nechcelo som vyliezla z postele. To sa na mňa už škerili z postele bráškovci a zazerala na mňa žienka.

Pokus o vstávanie na druhýkrát sa nám podaril okolo desiatej. Pri raňajkách, pod slnečníkom sa začalo dohadovať o túre. Vraj celodennej. Vzhľadom na pokročilí čas a nechuť sa motať niekde po teple, sme začali bojkotovať všetky snahy o presvedčenie vhodnosti takejto prechádzky na naše zdravie a iné zjavne pravdivé argumenty. Lenivosť vyhrala.

Vetička „Poďme na celodennku“ sa začala, ako inak, používať celkom často, bez zjavného kontextu s väčším, či menším úspechom.

Bolo treba zahájiť rannú očistu. Nastupuje šlauf (pre pojmu neznalých, záhradná hadica na polievanie napojená na studenú studňovú vodu). Dobrá to zbraň. Hlavne keď namierite prúd na nič netušiacich prítomných. Kriku nebolo konca kraja. Hrdinské pózovanie pred foťákom sa konalo aj napriek zimomriavkam po celom tele. Samozrejme, že ženské osadenstvo sa nemohlo dať zahanbiť. Šup pod šlauf. Drkotalo s nami ešte hodnú chvíľu. Páchanie hygieny takýmto spôsobom sa napodiv ujalo. Možno aj zato, že inak sa nedalo.

A začal sa kuchtiť guláš. Teda bráško2. kuchtil a my sme sa úspešne pozerali ako pekne mu to ide. Teda pokiaľ neberiem do úvahy žienkinu iniciatívu pri čistení cibule a našu spoločnú zemiakovú. Ale vlastne sme ho potom všetci aj miešali a podlievali. Tak to bol predsa len spoločný výtvor. 

Popri samovarení sa gruláša (názov z dôvodu množstva zemiakov) sa prítomní muškovia vybrali s lopatou a hrablami do potoka. Hĺbili si jamu pod spádom, v ktorej sa chystali kúpať. Voda bola ľadová, až nohy lámalo. Nejakým, mne doteraz neznámym spôsobom, sa tam nakoniec bráškovci aj namočili. Síce za hlasného, vzájomného povzbudzovania sa a následných výkrikov, ale predsa. Bŕŕŕ.. Ešte teraz mi je kosa aj za nich.

Gruláš sa varí...

Po potoku sa treba umyť z toho bordelu... nastupuje šlauf a krik pokračuje.

Gruláš sa varí...

Žienka s mužíkom išli spáchať nejakú prechádzku. Iniciatíve sa medze nakladú. Ja som bola príliš lenivá pridať sa.

Gruláš sa varí...

Spomienka na detstvo. Mlynček. Hor sa do tvorenia. Za obeť padla bednička a nejaký konár, odťatý niekde na frúdlach. Ale sa im podaril.. aj keď som chvíľami videla sekeru v niečom kolene. Točil sa v potoku a urobil radosť aj susede. Kým ho veľká voda neodniesla. Holt jeho pamiatke. Neskôr, doma na prechádzke so psíkom, som ho vyzerala v potoku. Neúspešne.

Gruláš sa sežral... Zalizovali sme sa až za ušami.

Po poobednej kremácii zaživa, pochop opaľovanie sa, následnom schladení sa už spomínaným šlaufom a hraní kariet (prehrala som 2/3 mojich desať- a dvadsaťhaliernikov) bolo treba aj dačo akčné vymyslieť.

Zobralo sa frisby a hor sa na ihrisko do lesa. Na začiatok, rozohranie sa. Lietalo nám to kade-tade. Mužík prevzal iniciatívu a ako skúsený hráč iného masového športu nám vysvetlil princíp a pravidlá. Dva tímy: prvý v zložení braškovci, druhý v zložení žienka, mužík a ja. Hrá sa na bránky, dovolené je všetko okrem stúpania na „tanier“. To, že je to kontaktný šport, nám zabudol povedať. Prišla som na to sama po „intímnom zblížení sa tretieho druhu“ s celým mužským osadenstvom. Postupne ma všetci sundali tak, že som sedela, poprípade ležala na zemi. Bola som oplesnutá z pravej strany ksichtu. Trikrát! Pre lepší pochop, ja mám okolo 165cm a páni okolo 180 a dvakrát cez 190cm. Keď som neskôr počula, že za mnou niekto beží, tak som radšej utekala iným smerom ako som mala. Po dvoch hodinách naháňania sa za „tanierom“, sme boli všetci mokrý ako myši a vysmiati ako jačmenné pagáče. A podaktorí sme ešte aj mali nalepenú hlinu a ihličie na chrbte.

Hygiena tradičným spôsobom s tradičným krikom.

Nastal čas opekania špekačiek a vybavovania telefonátov. No idylka pri ohni. V jednej ruke ražeň v druhej mobil.
Žienka s mužíkom si dali ďalšiu prechádzku a my sme zatiaľ vytiahli „Človeče, nehnevaj sa“. Panáčikov sme stratili už dávno. Alternatívna náhrada – farebné špendlíky. Zahrali sme len dve hry, ale hrali sme sa minimálne dve hodiny. Úspešne som skončila posledná pri oboch.

A neskoro večer sa už len leňošilo pri ohníku a pozeralo na hviezdy.

Kotič ako z rozprávky

2006-07-25T08:58:00.000+02:00

Leto v plnom prúde. Víkend pred nami. Oskar svieti ako zdivený. Čo s časom?
Ide sa na chatičku na/v Horách.. Do písmena sa dá povedať, do slova nie. Domček na Starých Horách, síce v strede dediny ale hneď za humnom hora. Tak aj do slova by sa dalo, s prižmúrením nejakého toho oka. Keďže ja mám štyri.. tak keď dve zložím bude to tak akurát.

Zraz sa koná na chate podľa mojich inštrukcií v zložení skoro ako Belehrad. Manželia, bráškovci a ja. Ďalšia členka z dôvodov závažných nemohla.

Môj víkend sa začal už v piatok ráno. S bráškom1. sme nabalili autíčko a vyrazilo sa na obchodné stretnutia (1. z dôvodu že ho poznám dlhšie). Ja už víkendovo naladená som sa starala o musicu a občas som to prerezala vlastným škrekotom. Lebo presne to zo mňa vychádzalo vzhľadom na zachladené hlasivky. V neskoršom znení mi bolo povedané že som ako 13-ročný mutujúci chlapec. Celkom ľahká je potom predstava môjho zvukového prejavu.
Okolo jedenástej padla a už vo dvojici sme sa chystali na víkend. Začali sme kilom marhuliek sežraných behom niekoľko minút za jazdy a pokračovanie bolo u nás doma obedom a polkou z 8 kilovej lubenice. Ďalším zážitkom bol nákup v HMT. Pobehovať pomedzi regále a zhánať čo nám ešte treba za telefonického kontaktu s ostatnými členmi bolo v celku chaotické.
Zbalené, nakúpené.. hor sa smer chata.

Chata s maľovanými srdiečkami na dverách, malými oknami a malými dverami, starou pecou, ľadovou vodou zo studne a kadibúdkou. Bojové podmienky začínajú.

17:50 príchod my, 18:30 príchod bráško2. Nastáva hromadné pobehovanie po chate a po dvore. Jéj chata, jéj potok, plesk.. jau zárubňa. Dvere vysoké asi 160cm dali zabrať všetkým, vzhľadom k niekoľko cm výškovému rozdielu zúčastnených. Nie vždy sa odhadol stupeň ohnutia chrbta a potom nasledovalo.. plesk! auuu!
Večer bolo vyhlásené začatie počítania blízkeho kontaktu dvere-hlava. Na konci boli počty 2, 4, 5 a 9. Ja som sa síce vyhla dverám ale nabrala som lampu.

Vyhrabal sa stôl, stoličky, dodala som obrus, bráškovci niekde našli vázičku a našklbali kvetinky, rozložil sa ohník a pohoda sa mohla pomaly začať.

20:30 príchadzajú manželia.
Pobehovanie pokračuje v druhom kole. Pohoda sa začína naplno.

Ten večer z nás nič. Do skorého rána alebo hlbokej noci sa sedelo pri ohni a pozeralo na hviezdy a rozprávalo a spomínalo.

Deň druhý.. later today alebo tomorow.

Stahovanie existencie

2006-07-20T22:53:00.000+02:00

Som pocestná..
Pre vysvetlenie tým, ktorí nevedia, študujem v inom meste ako je moje rodné. Už pár rokov pendlujem medzi dvoma mestami. Ale v podstate už tri roky bývam v BA.

No a ako na potvoru, tohto roku sa musím vysťahovať. Viete si predstaviť koľko vecí si človek naškrečkuje za tri roky? Nehorázne veľa..

Balenie nastáva už niekoľko týždňov vopred. Odnášam veci, ktoré nebudem potrebovať. Zahŕňa veci zimné a serepetičky, ktoré som síce z mne už teraz neznámych dôvodov doniesla ale nikdy som ich nepoužila. Zaplnila som pol kufra.

Druhá fáza balenia.. predposledný odchod z internátu. Domov si beriem len veci ktoré nebudem potrebovať. Plus to v čom cestujem a v čom sa aj pravdepodobne vrátim. Jeden kufor a jeden turistický batoh.

Tretia fáza balenia.. kamarátku som poprosila aby mi z domu doniesla cestovnú tašku. Balím veci, ktoré nebudem potrebovať. Taška má asi dvadsať kilo a mne odumiera ruka keď ju nesiem na stanicu.

Ďalšia fáza balenia.. balím veci, ktoré budem potrebovať, kým budem doma. Kufor nejdem zapnúť. Bude to asi ako v tej reklame na nejaké ženské jedenie. Zajtra ráno budem kľačať na ňom a snažiť sa nejako ho zapnúť. Okrem toho beriem dve krabice a dve tašky a PC a kabelku. No paráda.
Lenže posledná fáza balenia má ešte druhú časť. Zbaliť veci, ktoré budem potrebovať pri ďalšej existencii ale nepotrebujem ich doma. Toto zahŕňalo: cestovná taška rozmerov 50x60x90 cm. Ťažká ako ... (v rámci slušného vyjadrovania nebudem uvádzať :) ) Pri jej premiestňovaní na iný internát som skoro porodila. Nebyť nejakého obetavého mladého muža, tak sa trepem s tou taškou ešte teraz alebo by bola tam kde by som ju nechala. Kto by kradol také hovado ťažké? Ďalej to zahŕňa krabicu plnú kníh, nejaké tašky s mne už neznámym obsahom a nejaké škatule.
Milujem sťahovanie.

Ak sa ma ale niekto opýta na nejakú vec..
Zabudnite na to..
Nemám predstavu čo kde mám. Však hádam pri vybaľovaní postupne nájdem čo budem potrebovať. A ak nie, tak bude sranda..
:)

A tak si tu napriek všetkému píšem

2006-07-19T10:54:00.000+02:00

Som robotná.. ale nejako nám to tu dnes viazne. Asi dosť keď som sa rozhýbala zase sem raz niečo pridať. Ale to sa spraví. Príde počta (myslené pošta) a budem mať na pol hodinu čo robiť.

Len dumám ako pre koho toto vlastne píšem.

Pre seba aby som si zaznamenala že som sa dnes v robotke mierne nudila? Alebo pre famíliu aby tušili že ešte žijem? Alebo pre priateľov, ktorí nevedia kam skôr skočiť od radosti a nemajú čas blúdiť po mojich alebo iných výplodoch fantázie a nudy?

Pre niekoho alebo pre niečo určite. Inak by som sem hádam nevypisovala. Len si musím trošku ujasniť warum.

Mohla by som si miesto tohoto vypracovať akčný plán na zbalenie sa. Odsťahovať svoju trojročnú existenciu z jedného miesta na druhé bude celkom zaujímavé.
Alebo by som sa mohla ponoriť do tajomstiev svojej školy a popracovať na svojom IQ.
Alebo by som sa mohla pohnúť od PC a ísť si niečo nájsť na robotu.
Alebo by som mohla vymyslieť plán na nadchádzajúci víkend, ktorý budem na chate s priateľmi.. vymyslieť nejakú túru alebo inú haluz hodnú mojej streštenej existencie.

Mohla by som čokoľvek.. ale miesto toho sedkám na zadočku a píšem si sama pre seba čo všetko môžem ale nerobím. Zaujímavy spôsob trávenia času. Ach už je 11:04 .. ešte pár hodín a začnem realizovať nejaký ten akčný plán.

Dovolenka v Beograde

2006-07-13T12:58:00.000+02:00

Dabar dan!

Belehrad. Nádherné mesto na sútoku Dunaja a Sávy. Histótiou to tam len tak dýcha a ľudia sú milí a srdeční a temperamentní.

Len pozor na jazyk. Lebo aj keď sme všetci Slovania, tak sa Vám môže ľahko stať nejaké slovné nedorozumenie..

Napr. :
ad 1.) Nepoužívajte slovíčko "úžasné" v srbštine to totiž znamená že je niečo príšerné.

ad 2.) Taktiež by som sa vyhla spomínaniu a skloňovaniu slovíčka kura a kurací. To čo je u nás myslené ako mäsko určené na jedenie je u nich celkom kvalitná nadávka v mužskom rode.

ad 3.) Pri objednávaní si zemiačikov k rezňu sa Vás opýtajú koľko ich chcete. Divné, samozrejme.. ale nie, keďže Vam potom miesto slovenských zemiakov donesú žemle.

ad 4.) Ak si pod pojmom "bečka" predstavíte polievku, môže sa Vam stať zaujímavá situácia. Je to totiž taký riadny rezeň.

ad 5.) Pri objednavaní kávy sa tiež radšej poraďte s nejakým domorodcom čo Vás pochopí. Napríklad káva normálnej veľkosti je síce táka veľká ako má byť ale jej sila sa rovná tekutému infarktu a chuť má horkú ako pivo.. u nich je to totiž dvojitá dávka.

A ešte kopec iných milích nedorozumení by sa našlo. Ale tieto nám bohato stačili na to aby sme začali používať angličtinu keď niečo chceme.

Ale dovolenka to bola nezabudnuteľná. Vrelo odporúčam. :))

Keď radšej nevstávať z postele

2006-07-03T21:14:00.000+02:00

Ráno začalo pekne.. priam veľmi pekne. Malo mi už byť jasné, že to také neostane...

Mala som skúšku. A budem ju mať zase niekdy v blízkej dobe. Po troch hodinách u skúšajúceho som bola ako predžutá a vypľutá. Ale to sa dá prežiť. Chvíľu si pospať a bolo by dobre. Keby som na to mala čas.

Pre pokračovanie som si obliala kávou biely sveter aj so svetlou kabelkou. Však prečo nevyskúšať reklamou vychvaľované precie prášky minimalizované objemom a maximalizované účinkom. Vraj.

Vybavovať niečo na Slovensku je paráda. Rady až cez vonkajšie dvere. Ale keď musíš, tak musíš.

V ďalšom kole som čakala na autobus na zastávke okolo ktorej urobili obchádzku. S platnosťou od dnes. Však prečo by som sa nepovozila keď sa môžem.

To som važne nemusela dnes ani vstať z postele... bolo by mi lepšie. Ale možno by mi na hlavu padol obraz. Aj keď žiadny nad posteľou nemám. Ale keď Pán Boh chce, tak aj motyka vystrelí. Tak mne môže aj neexistujúci obraz padnúť na gebuľu.

Ale blíži sa dovolenka.. tak hádam do nej dožijem :)

Auuu...

2006-07-03T14:01:00.000+02:00

Prešiel ma parný valec..

Nemate niekto škrabku nech sa môžem naškrabať a lepidlo nech sa môžem dať dokopy?

Ale inak sa mám ok..

Sila prírody

2006-06-28T10:23:00.000+02:00

Včera na potulkách so psíkom som našla mravenisko.

Také obyčajné.. kopček zeme a okolo mravčeky. Trčalo na chodníku, tak ako tráva, pomedzi dlaždice. Maličké, sotva päť centimetrov vysoké.

Včera večer bola búrka. Taká riadna, tropická. Kvapky šlahali rozhorúčenú zem a vo vzduchu bolo cítiť vlhko a výboje bleskov. Hrmenie sa ozývalo zo všetkých strán. Ku všetkému sa pridalo aj zvláštne žlté svetlo. Atmosféra ako má byť.

Samozrejme na mravenisko som medzičasom zabudla.

Dnes pri venčení sa (neviem kto koho.. či psík mňa alebo ja jeho) sme išli tou istou cestou. To mravenisko tam stále stálo! Napriek veľkým kvapkám, napriek zatopeným chodníkom, napriek besnejúcej sa búrke. Vydžalo..

Je zaujímavé, že malé mravenisko prežije taký lejak a naše ľudké mraveniská sú úplne vyradené z provozu. Napriek snahám o dokonale bezpečné domčeky sa nám to nikdy nepodarí. Jednoducho nás vytopí...

Večer

2006-06-24T13:37:00.000+02:00

Včera som mala krásny večer..
Tí, čo ho s časti prežili so mnou si to môžu vysvetliť aj ironicky. Ale nie to som myslela moji milí.. :)

Okrem úžasného kultúrneho zážitku som mala ešte jeden.. Taký viac pocitový a veľmi pekný. Prevedenie bolo menej nacvičené ba priam spontánne, bez osvetľovača a bez špeciálnych kulís. Bez odovzdávania kytíc zúčastneným, bez potlesku obecenstva a bez standing ovation.

Ale aj tak som si odniesla viac ako mohol ktokoľvek tušiť. Ani ja sama som nevedela čo všetko vidím a čo mi ponúkajú. A Oni zrejme ani netušia že som si od Nich niečo odniesla.

Bol to maželský pár. Keď prechádzali mestom držali sa za ruky a ja som sa len s úsmevom na nich pozerala. Dokonale zohratí, dokonale oblečení, usmiaty. Užívali si teplo večera a svoju prítomnosť. Nenútenosť chvíle nemohlo nič narušiť. Bola len prítomnosť.

Bolo na nich vidno že sú šťastní a spokojní. So životom, so sebou.

Tak som ich len potichu obdivovala.

Ďakujem...

Teplo...

2006-06-21T21:05:00.000+02:00

Tak kto by nevedel ako vyzerá teplo, staci povedať. Mám ho toľko že môžem aj vyvážať. A dokonca si ani maržu vysokú na to nedám len aby som sa ho zbavila.

Najlepšie dnes bolo ležať na posteli s kočatinami tak, aby sa nedotýkali zvyšku tela. Platilo aj o prstoch na rukách a nohách. Len keby ten poťah tak nehrial.

Na sprchu sa spravil poradovník. Počet návštev ad libitum.. menej ako dvakrát tam nikto nebol. Viac je povolené a priam nevyhnutné.

Mám novú hru.. :) hrám sa na ťavu. Robím si zásoby vody. Pijem, pijem ale záchod som nenavštívila.

Že chcete ísť na dovolenku k moru do tepla. A načo? Trópy prišli za nami a to more už tiež vidím..

Fatamorgána?!

Voda

2006-06-19T10:07:00.000+02:00

Keď sa o mňa pokúša zúfalstvo, ľahko mu prepadám. Stačí tak málo a ja sa topím v pocitoch a márne hľadám svoje záchranné koleso.
Niekto mi z neho vypustil vzduch...
Tak klesám pod váhou vody a ani moje vzdušné znamenie mi nepomáha vyplávať späť ku hladine.

Hľadám pomocné ruky, ktoré ma vytiahnu na vzduch ale tie sú niekde v nedohľadne. V rôznej vzdialenosti v kilometroch od môjho miesta havárie. 100 kilometrov a viac... Príliš ďaleko. Ale teraz aj iná miestnosť by bola príliš ďaleko. Nestihli by to.

Tak sa snažím chytiť slamky, ktorá pláva okolo. No váha pocitov je príliš veľká na také steblo. A ja znovu klesám ku dnu. A márne sa snažím nenadýchnuť vody.

Potopili ma... A ja neviem prečo.

ako som sem zabludila..

2006-06-16T21:27:00.000+02:00

Z cista jasna to nebolo..
Na odporucanie jedneho cloveka..
A skusmo chcem aj ja skusit..